2. Hovorené a orálne komponenty ako súčasť posunkov

Dôležitou súčasťou nemanuálnych nositeľov významu je pohyb úst, ktorý môže odkazovať na odvodenosť alebo neodvodenosť od hovoreného jazyka. Z toho vyplýva, že ústa neznázorňujú len staticky bez pohybu, teda zovretými perami, ako sa väčšina ľudí domnieva. Ústa vykonávajú pohyb rôznymi spôsobmi artikulácie, produkujú význam súčasne s manuálnymi posunkami – sú na nich závislé. Pohyby úst sa klasifikujú do dvoch tried – komponentov, sú to hovorené komponenty a orálne komponenty.

Hovorené komponenty sa označujú ako bezhlasné pohyby úst, ktoré sú odvodené od príslušného hovoreného jazyka a súčasne sa zúčastňujú na prejave v posunkovom jazyku. Označujú sa teda ako výpožička z cudzieho jazyka. Hovorené komponenty vyskytujúce sa v slovenskom posunkovom jazyku sa môžu vyjadrovať plne – celým slovom, alebo redukovane – polovicou slova, prvou slabikou, prvými dvoma slabikami, prvou hláskou. Príklady celými slovami: autobus, vlak, bicykel. Príklady redukovanými slovami: podporovať – polovica slova: podpora, plánovať – prvá slabika: plán, prvá hláska – červený: ččč, šetriť: ššš, učiť: uuu. Hovorené komponenty môžu rozlišovať význam pri posunkoch, ktoré majú rovnakú manuálnu zložku, ale ich význam sa odlišuje, majú teda rozlišovaciu funkciu, ako príklad: STROMČEK – VIANOCE – DECEMBER.

Hovorenými komponentmi sa bezhlasným pohybom úst vykazujú slová, ktoré sa v slovenskom jazyku ako flektívnom jazyku bežne ohýbajú – skloňujú pri pádoch (ide o podstatné mená, prídavné mená, zámená a číslovky), ale v slovenskom posunkovom jazyku sa vyslovujú len v nominatíve singuláru. Vo výnimočných prípadoch sa tvoria slová v nominatíve plurálu. Pri slovesách v minulom, prítomnom a budúcom čase sa môžu ústne vyslovovať slová, ktoré sa časujú vo všetkých osobách (1., 2. a 3. osoba) singuláru i plurálu. Zároveň pri slovesách v minulom a budúcom čase, eventuálne v prítomnom čase, sa môžu ústne vyslovovať slová aj iným spôsobom, a to v neurčitku s koncovkou -ť.

Dĺžka artikulácie hovoreného komponentu nemusí byť vždy zhodná s dĺžkou artikulácie manuálnej zložky posunku. Vyskytujú sa možnosti realizovania hovoreného komponentu s manuálnou zložkou posunku (Boyes-Braem, 2001, in Vlková, 2018):

  • jeden hovorený komponent a jeden manuálny posunok – ide o prípad, keď sa hovorený komponent viaže k jednému manuálnemu posunku, napríklad MAMA, OTEC, tento prípad je častý,
  • dva a viac hovorených komponentov a jeden manuálny posunok – ide o prípad, keď hovorené komponenty vznikli z dvoch alebo viacerých slov hovoreného jazyka a sú artikulované s jedným manuálnym posunkom, napríklad TOALETNÝ-PAPIER, VEĽKÁ-NOC,

  • jeden hovorený komponent a dva a viac manuálnych posunkov – ide o prípad, keď sa tzv. šíriaci hovorený komponent šíri cez minimálne dva a viaceré manuálne posunky, napríklad zložený posunok HÁDZANÁ (DRIBLOVAŤ˄HODIŤ), zložený posunok RAŇAJKY (RÁNO˄JESŤ); existuje aj ďalšia možnosť: jeden šíriaci hovorený komponent sa môže objavovať vo výpovedi obsahujúcej:
    • sloveso a za ním nasleduje index (napr. UČIŤ IX1 = Ja učím./Učím.),
    • podstatné meno, za ktorým nasleduje index (napr. KNIHA IX3 = Tá kniha.), klasifikátorové sloveso (napr. PAPIER KLFM:dať = Dať papier.), špecifikátor (napr. OKNO ŠPCO:štvorec = Okno.), privlastňovacie zámeno (napr. KLUB MÔJ/NÁŠ = Náš klub.), občas sloveso (napr. ŠKOLA ÍSŤ = Ísť do školy.); jeden hovorený komponent sa môže šíriť aj cez štyri manuálne posunky, napr. DIEVČA cez index, potom špecifikátor osoby, následne index podľa figurantky jazykového prejavu: DIEVČA IX3 ŠPC:osoba3 IX3 KRÁSNE KRESLIŤ (Dievča krásne kreslí.),
    • časticu a za ním index (napr. PLUS2 IX3 = … a on …),

  • záverečná časť hovoreného komponentu a žiadny manuálny posunok – ide len o prípad, keď hovorený komponent svojou dĺžkou presahuje manuálnu zložku posunku, teda záverečná zvyšná časť hovoreného komponentu je ústne artikulovaná bez produkcie manuálnej zložky posunku, ktorá sa dostala do fázy prestávky, napríklad DUNAJSKÁ-STREDA, ZLATÉ MORAVCE, RIMAVSKÁ-SOBOTA tento prípad je však zriedkavý.

Orálne komponenty sú bezhlasné pohyby úst, ktoré nie sú odvodené od daného hovoreného jazyka a zúčastňujú sa na prejave v posunkovom jazyku. Orálne komponenty v slovenskom posunkovom jazyku sa môžu týmto spôsobom prejaviť dynamicky, napríklad mierne vyplazeným jazykom, vycerenými zubami, našpúlenými perami; alebo sa môžu vyjadrovať spájaním dvoch hlások: vt, bi, troch hlások: ppp, pab, dvoch slabík: fifi/vivi. Orálny komponent sa môže prejaviť staticky, teda nezahŕňa pohyb úst, napríklad zatvorené ústa pri hláske M. 

Orálne komponenty môžu mať tieto funkcie (Bickford – Fraychineaud, 2008, in Mareš, 2011):

  • použitie orálneho komponentu ako povinnej súčasti posunku, teda komponent je zahrnutý v citátovej forme posunku, napr. FRAJER/FRAJERKA s orálnym komponentom: PP,
  • použitie orálneho komponentu ako dodatočnej súčasti posunku, ktorý sa môže k manuálnemu posunku dodatočne pripojiť, čiže pôvodný pohyb úst citátovej formy posunku sa môže nahradiť iným pohybom úst, ktorým by sa vyznačil ďalší význam; teda pôvodný význam citátovej formy sa modifikuje intenzifikáciou, napríklad slovo Nepočujúci s veľkým N sa môže intenzifikovať s pridaním orálneho komponentu hlásky B,
  • použitie orálneho komponentu ako neverbálneho prostriedku v podobe gestikulácie, kde pohyb úst vykonáva reálnu činnosť, napr. cmúľanie prsta, hryzenie, lízanie, smiech.

Existuje aj ďalší pohyb úst realizujúci prúd vzduchu (Okrouhlíková, 2008). Rovnako nie je odvodený od daného hovoreného jazyka. Vykonáva sa vdychom vzduchu do úst alebo výdychom vzduchu z úst.