Základná charakteristika posunkového jazyka

1. Manuálne a nemanuálne prostriedky posunkového jazyka

Ľudská komunikácia môže byť prejavovaná aj inak, než je verejnosť zvyknutá. Ľudia sú zvyknutí na hovorený jazyk, ktorý sa realizuje ústnou formou a vníma sa sluchom, z toho vyplýva, že ide o auditívno-orálny jazyk. V spoločenstve nepočujúcich posunkujúcich osôb je komunikačným prostriedkom posunkový jazyk. Všeobecne sa posunkový jazyk vyjadruje pohybmi častí tela a vníma sa zrakom, z toho vyplýva, že je to vizuálno-motorický jazyk. Pohyby sa rozdeľujú do dvoch zložiek. Prvú zložku tvoria manuálne prostriedky, ktoré sa realizujú prostredníctvom rúk. Anatomicky sa v jazykovede posunkového jazyka znázorňujú od zápästia až po končeky prstov (porov. anglický výraz hand). Druhú zložku tvoria nemanuálne prostriedky, ktoré sa realizujú zvyškom tela od pása nahor.

Manuálne posunky sa skladajú z menších častí, teda z parametrov:

• tvar ruky (ako vyzerá konfigurácia ruky/rúk),
• miesto artikulácie (kde sa vykonáva pohyb ruky/rúk v danom posunkovom priestore),
• pohyb (ktorým smerom sa orientuje pohyb ruky/rúk, prípadne, či sa (aj) vykonáva zmena tvaru ruky alebo orientácia ruky v rámci jedného posunku),
• orientácia (na ktorú stranu smeruje dlaň ruky, prípadne i prsty).

Jazykové informácie v posunkovom jazyku nepochádzajú priamo z posunkov vytvorených rukami, ale aj z ostatných častí tela zhruba od bokov nahor, tie sa označujú ako nemanuálne prostriedky.

Posunky samy osebe sú podobné morfémam¹ a slovám v hovorených jazykoch. Navyše, slová, vety i texty v ponímaní jazykových prejavov sa vyjadrujú súčasne s intonáciou. V hovorenom jazyku ide o zvukovú moduláciu jazykového prejavu, ktorá sa prejavuje napríklad v melódii, tempe (rýchlosti artikulácie reči), pauze (prestávke), prízvuku (zdôraznení slabiky), dôraze (zdôraznení slova), intenzite hlasu (sile hlasitosti prejavu), emfáze (citovom dôraze).

Podobne v posunkovom jazyku nemanuálne prostriedky vyjadrujú intonáciu. Vďaka nej sa vizuálnym vnímaním rozoznáva rozdiel napríklad medzi oznamovacou vetou a opytovacou vetou či rozkazovacou vetou. Medzi nemanuálne prostriedky sa zaraďujú tieto artikulátory (artikulačné orgány): napríklad horná časť tela, hlava, obočie, oči, nos, líca, ústa, pery, zuby, jazyk. Tieto orgány sa spoločne s rukami podieľajú na tvorbe posunkovania.

Posunok je „verbálna nonvokálna formálno-obsahová jednotka posunkového jazyka, ktorá súbežne spája manuálne a nemanuálne nositele významu“ (Vojtechovský, 2022, s. 9).

Jednotlivé posunky môžu byť manuálne vyjadrené jednou rukou (napr. matka, otec) alebo dvoma rukami (napr. auto, lietadlo). Na dvojručných posunkoch sa môžu podieľať dve aktívne ruky (napr. auto, lietadlo) alebo jedna ruka je aktívna a tá druhá pasívna (napr. maslo, maľovať). Pokiaľ ide o pasívnu ruku, vždy vytvára miesto artikulácie pre aktívnu ruku. Rovnako dvojručné posunky sa delia na symetrické posunky, v ktorých majú obe ruky zhodný tvar (napr. auto, lietadlo), a asymetrické posunky, v ktorých je každá ruka v inom tvare (napr. maľovať, kľačať).

Poznámky:

¹ - Morfému chápeme ako najmenšiu časť slova, ktorá má vecný význam (napr. pra-človek, ryb-ár) alebo gramatický význam (napr. pra-človek, ryb-ár) (porov. Kačala a kol., 2003).

2. Hovorené a orálne komponenty ako súčasť posunkov

Dôležitou súčasťou nemanuálnych nositeľov významu je pohyb úst, ktorý môže odkazovať na odvodenosť alebo neodvodenosť od hovoreného jazyka. Z toho vyplýva, že ústa neznázorňujú len staticky bez pohybu, teda zovretými perami, ako sa väčšina ľudí domnieva. Ústa vykonávajú pohyb rôznymi spôsobmi artikulácie, produkujú význam súčasne s manuálnymi posunkami – sú na nich závislé. Pohyby úst sa klasifikujú do dvoch tried – komponentov, sú to hovorené komponenty a orálne komponenty.

Hovorené komponenty sa označujú ako bezhlasné pohyby úst, ktoré sú odvodené od príslušného hovoreného jazyka a súčasne sa zúčastňujú na prejave v posunkovom jazyku. Označujú sa teda ako výpožička z cudzieho jazyka. Hovorené komponenty vyskytujúce sa v slovenskom posunkovom jazyku sa môžu vyjadrovať plne – celým slovom, alebo redukovane – polovicou slova, prvou slabikou, prvými dvoma slabikami, prvou hláskou. Príklady celými slovami: autobus, vlak, bicykel. Príklady redukovanými slovami: podporovať – polovica slova: podpora, plánovať – prvá slabika: plán, prvá hláska – červený: ččč, šetriť: ššš, učiť: uuu. Hovorené komponenty môžu rozlišovať význam pri posunkoch, ktoré majú rovnakú manuálnu zložku, ale ich význam sa odlišuje, majú teda rozlišovaciu funkciu, ako príklad: STROMČEK – VIANOCE – DECEMBER.

Hovorenými komponentmi sa bezhlasným pohybom úst vykazujú slová, ktoré sa v slovenskom jazyku ako flektívnom jazyku bežne ohýbajú – skloňujú pri pádoch (ide o podstatné mená, prídavné mená, zámená a číslovky), ale v slovenskom posunkovom jazyku sa vyslovujú len v nominatíve singuláru. Vo výnimočných prípadoch sa tvoria slová v nominatíve plurálu. Pri slovesách v minulom, prítomnom a budúcom čase sa môžu ústne vyslovovať slová, ktoré sa časujú vo všetkých osobách (1., 2. a 3. osoba) singuláru i plurálu. Zároveň pri slovesách v minulom a budúcom čase, eventuálne v prítomnom čase, sa môžu ústne vyslovovať slová aj iným spôsobom, a to v neurčitku s koncovkou -ť.

Dĺžka artikulácie hovoreného komponentu nemusí byť vždy zhodná s dĺžkou artikulácie manuálnej zložky posunku. Vyskytujú sa možnosti realizovania hovoreného komponentu s manuálnou zložkou posunku (Boyes-Braem, 2001, in Vlková, 2018):

• jeden hovorený komponent a jeden manuálny posunok – ide o prípad, keď sa hovorený komponent viaže k jednému manuálnemu posunku, napríklad MAMA, OTEC, tento prípad je častý,
• dva a viac hovorených komponentov a jeden manuálny posunok – ide o prípad, keď hovorené komponenty vznikli z dvoch alebo viacerých slov hovoreného jazyka a sú artikulované s jedným manuálnym posunkom, napríklad TOALETNÝ-PAPIER, VEĽKÁ-NOC,

• jeden hovorený komponent a dva a viac manuálnych posunkov – ide o prípad, keď sa tzv. šíriaci hovorený komponent šíri cez minimálne dva a viaceré manuálne posunky, napríklad zložený posunok HÁDZANÁ (DRIBLOVAŤ^˄HODIŤ), zložený posunok RAŇAJKY (RÁNO^˄JESŤ); existuje aj ďalšia možnosť: jeden šíriaci hovorený komponent sa môže objavovať vo výpovedi obsahujúcej:
  • sloveso a za ním nasleduje index (napr. UČIŤ IX₁ = Ja učím./Učím.),
  • podstatné meno, za ktorým nasleduje index (napr. KNIHA IX₃ = Tá kniha.), klasifikátorové sloveso (napr. PAPIER KLF_M:dať = Dať papier.), špecifikátor (napr. OKNO ŠPC_O:štvorec = Okno.), privlastňovacie zámeno (napr. KLUB MÔJ/NÁŠ = Náš klub.), občas sloveso (napr. ŠKOLA ÍSŤ = Ísť do školy.); jeden hovorený komponent sa môže šíriť aj cez štyri manuálne posunky, napr. DIEVČA cez index, potom špecifikátor osoby, následne index podľa figurantky jazykového prejavu: DIEVČA IX₃ ŠPC:osoba₃ IX₃ KRÁSNE KRESLIŤ (Dievča krásne kreslí.),
  • časticu a za ním index (napr. PLUS₂ IX₃ = … a on …),

• záverečná časť hovoreného komponentu a žiadny manuálny posunok – ide len o prípad, keď hovorený komponent svojou dĺžkou presahuje manuálnu zložku posunku, teda záverečná zvyšná časť hovoreného komponentu je ústne artikulovaná bez produkcie manuálnej zložky posunku, ktorá sa dostala do fázy prestávky, napríklad DUNAJSKÁ-STREDA, ZLATÉ MORAVCE, RIMAVSKÁ-SOBOTA tento prípad je však zriedkavý.

Orálne komponenty sú bezhlasné pohyby úst, ktoré nie sú odvodené od daného hovoreného jazyka a zúčastňujú sa na prejave v posunkovom jazyku. Orálne komponenty v slovenskom posunkovom jazyku sa môžu týmto spôsobom prejaviť dynamicky, napríklad mierne vyplazeným jazykom, vycerenými zubami, našpúlenými perami; alebo sa môžu vyjadrovať spájaním dvoch hlások: vt, bi, troch hlások: ppp, pab, dvoch slabík: fifi/vivi. Orálny komponent sa môže prejaviť staticky, teda nezahŕňa pohyb úst, napríklad zatvorené ústa pri hláske M. 

Orálne komponenty môžu mať tieto funkcie (Bickford – Fraychineaud, 2008, in Mareš, 2011):

• použitie orálneho komponentu ako povinnej súčasti posunku, teda komponent je zahrnutý v citátovej forme posunku, napr. FRAJER/FRAJERKA s orálnym komponentom: PP,
• použitie orálneho komponentu ako dodatočnej súčasti posunku, ktorý sa môže k manuálnemu posunku dodatočne pripojiť, čiže pôvodný pohyb úst citátovej formy posunku sa môže nahradiť iným pohybom úst, ktorým by sa vyznačil ďalší význam; teda pôvodný význam citátovej formy sa modifikuje intenzifikáciou, napríklad slovo Nepočujúci s veľkým N sa môže intenzifikovať s pridaním orálneho komponentu hlásky B,
• použitie orálneho komponentu ako neverbálneho prostriedku v podobe gestikulácie, kde pohyb úst vykonáva reálnu činnosť, napr. cmúľanie prsta, hryzenie, lízanie, smiech.

Existuje aj ďalší pohyb úst realizujúci prúd vzduchu (Okrouhlíková, 2008). Rovnako nie je odvodený od daného hovoreného jazyka. Vykonáva sa vdychom vzduchu do úst alebo výdychom vzduchu z úst.

3. Typy priestoru artikulované v posunkovom priestore

Posunkový jazyk sa prejavuje, artikuluje v tzv. trojdimenzionálnom priestore, konkrétne v posunkovom priestore, ktorý je ohraničený troma líniami:

• vertikálne – nad temenom hlavy až po boky, 
• horizontálne – od ľavého lakťa až po pravý lakeť voľne ohnutých rúk,
• sagitálne – rovina hrude až po dosah prstov voľne ohnutých rúk.

V posunkovom jazyku môžeme rozlíšiť tri typy priestoru, ktoré posunkujúci využíva pri posunkovom prejave: a) reálny priestor, b) topografický priestor a c) syntaktický priestor (Johnston – Schembri, 2007).

Reálny priestor predstavuje taký priestor, ktorý v danej komunikačnej situácii obklopuje posunkujúceho a jeho adresáta. Posunkujúci pomocou deiktických prostriedkov priamo odkazuje na predmety skutočnosti prítomné v priestore, ako sú kamera, monitor, notebook a fixka. Následne adresát chápe prejav posunkujúceho prostredníctvom deiktických prostriedkov. 

Topografický priestor predstavuje taký priestor, v ktorom sa znázorňuje skutočné rozmiestnenie predmetov v reálnom alebo imaginárnom priestore. Pri uplatnení reálneho priestoru posunkujúci podľa zrakového vnímania skutočnosti popisuje napríklad zariadenie izby, predmety na ihrisku, obchody v nákupnom centre a naznačuje vzťahy medzi nimi. Priblížime príklad reálneho opisu našej učebne z pohľadu posunkujúceho. Na ľavej strane je stôl s počítačom. Za nimi sú usporiadané lavice a za každou lavicou sú stoličky. V ľavom rohu sa nachádza kopírovací stroj, zatiaľ čo v pravom rohu je kôš. Na pravej bočnej strane sú vešiaky. Na strope visí dataprojektor, ktorý premieta na stenu pravej strany za posunkujúceho. Na strope sú tiež obdĺžnikové neónové lampy. Na stene ľavej strany za posunkujúceho je tabuľa a za ňou v kúte je umývadlo. Na ľavej bočnej strane sú tri okná. Imaginárny priestor, v ktorom sa neodráža reálny priestor, posunkujúci používa napríklad na popis kúpu budúceho bytu, návrh stavby domu, návrh záhrady, návrh kresby prírody na plátne (na ľavej strane sú stromy, v strede sa nachádza jazierko, ďalej od neho na pravej strane je čln a na pravej strane sú skaly).

Syntaktický priestor označuje taký priestor, ktorý nemá žiadny vzťah k skutočnému svetu, jeho podoba je daná konvenčne, teda dohodou medzi posunkujúcimi daného jazyka. Syntaktický priestor je vytvorený v jazyku. Týka sa to napríklad vyjadrenia času, ktorý môžeme znázorniť na pomyselnej časovej osi nad ramenom: minulosť sa produkuje za telom, čo značí, že je za nami (napr. VČERA, PRED=DVOMA=ROKMI, MINULÝ=TÝŽDEŇ); prítomnosť sa vykazuje tesne pred telom, čo označuje aktuálny čas (napr. DNES, TERAZ); a budúcnosť sa realizuje o niečo ďalej od tela, čo signalizuje, že je pred nami (napr. O=2=ROKY, O=3=TÝŽDNE, ZAJTRA, BUDÚCNOSŤ). Týka sa to aj osobných zámen: JA – pohybom sa smeruje k hrudi posunkujúceho, TY – pohybom sa smeruje k pozícii adresáta, ON/ONA – pohybom sa smeruje kolmo napravo/naľavo na pozíciu vedľa posunkujúceho.

4. Základná charakteristika jazykového prejavu posunkujúcich

V minulosti po dlhé roky nebol v ľudskej spoločnosti posunkový jazyk považovaný za plnohodnotný a rovnocenný. Napriek tomu nepočujúci posunkujúci, ba i ich počujúci rodinní príslušníci a známi medzi sebou komunikovali, využívali posunkovú komunikáciu. Formovala sa bežná, uvoľnená a neoficiálna komunikácia využívaná najmä v súkromnom styku¹ – v rodinnom a priateľskom prostredí, ale aj v úzkom pracovnom prostredí a (neoficiálnom) spoločenskom styku, napríklad na spoločenskej zábave, športovom podujatí, spoločnom výlete, v klube nepočujúcich. Cieľom príslušnej komunikácie bolo naplniť bežné komunikačné potreby. Táto forma komunikácie sa častejšie uplatňuje aj v súčasnosti². Ide o tzv. jazyk v bežnej dorozumievacej sfére.

Môžeme bližšie pomenovať osobitosti posunkového prejavu. Posunkový prejav posunkujúcich (porov. Csonka – Mistrík – Ubár, 1986; Mistrík, 2021) je:

• tzv. ústny, teda má funkciu hovoreného prejavu, nie písomného³; v tomto prejave dôležitú rolu zohráva aj intonácia, ktorá môže poukazovať na význam výpovedí alebo spájacie a nadväzovacie výpovede – napr. melódia, prestávka,
• situačný, pretože sa uskutočňuje v určitom čase a priestore v prítomnosti posunkujúcich (napr. v klube, v obchode); obsah prejavu i spôsob vyjadrovania sa môže obmieňať,

• konverzačný, dialogický, keďže prevládajú krátke výpovede medzi dvoma posunkujúcimi (napr. Ako sa máš? Dobre. Čo si robil včera? Dlho som spal.); zároveň sa prelínajú výpovede posunkujúcich (“skákanie do reči”), poskytuje bohaté kontaktové prostriedky, ktoré môžu byť osloveniami (prostredníctvom mávnutím ruky alebo poklepaním na plece partnera komunikácie), hodnotiacimi poznámkami (dobre, áno, zle, pravda, skvelé…), zdvorilostnými frázami (prepáč, prosím ťa, nehnevaj sa, môžem sa ťa opýtať …), dôvetkami, ktoré stoja na konci výpovede (však, áno, vidíš, pravda…),

• ekonomický, úsporný, lebo poskytuje vecné a stručné informácie, vo svojom prejave sa snaží vyjadriť maximum, preto býva aj komunikácia prirýchla; vyznačuje sa aj bezspojkovým spájaním slov alebo viet (napr. MATKA OTEC, nie MATKA PLUS OTEC),
• expresívny, t. j. používa sa posunková zásoba, ktorá má kladné alebo záporné citové zafarbenie, prostredníctvom nej môže posunkujúci vysloviť svoj kladný alebo záporný postoj k ľuďom, predmetom a javom, napríklad nadávky, špecifické posunky (ŠP:nanič, ŠP:exkluzívny), posunky nepriamych pomenovaní (napr. HROB, AMEN), ba i hodnotiace častice (napr. asi, istota, naozaj) a citoslovcia, ktoré sú nositeľmi expresivity (mimoriadne/neočakávane, fuj/fujha, pozoruhodne/výnimočne),

• spontánny, keď sa vo vyjadrovaní môže vyskytovať uvoľnenosť aj nepripravenosť jazykového prejavu (aj chybné vyjadrovanie, prerieknutie, posunková koktavosť),
• subjektívny, keďže sa informácia podáva z hľadiska posunkujúceho; postavenie vetných členov vo vetách môže byť ľubovoľné, nie náhodné (napr. Milujem bryndzové pirohy. Bryndzové pirohy milujem.); môže sa používať aj variantnosť posunkov (napr. HNEDÁ, RUŽOVÁ) aj z cudzích posunkových jazykov (napr. POZNAŤ – TO KNOW, POTVRDIŤ - CONFIRM).

Aj v prípade slovenského posunkového jazyka sa hovorí o diglosii, teda o existencii dvoch variet jedného jazyka, pričom každá z nich plní inú sociálnu funkciu (porov. Twilhaar – van den Bogaerde, 2016). Diglosia je termín používaný na označenie komunít, ktoré používajú dve odlišné formy toho istého jazyka, pričom každému jazyku je v komunite priradená odlišná úloha (Romaine, 1995, in Johnston – Schembri, 2007, s. 43). Jednu z nich posunkujúci pociťujú ako spoločensky vyššie postavenú a záväznejšiu, zároveň bližšiu k väčšinovému – hovorenému jazyku – vyššia, formálna varieta; druhú zasa ako nižšiu, neformálnu, konverzačnú varietu. Vyššia varieta sa používa napríklad na úradoch, konferenciách, v televíznych správach, na bohoslužbách; nižšia varieta napríklad medzi priateľmi v klube nepočujúcich, na športových podujatiach nepočujúcich, výletoch, v rodinách nepočujúcich rodičov. Rozdiel medzi nimi sa môžu prejavovať v posunkoch, napríklad posunkový ekvivalent slova počujúci sa vo vyššej variete používa posunok s hovoreným komponentom: počujúci a v nižšej variete manuálne zhodný posunok s hovoreným komponentom: haló.

Poznámky:

¹ - Poznámka: Nepočujúci vyučujúci na Trnavskej univerzite najmä pre teoretické predmety a oficiálnu komunikáciu používajú iný jazykový štýl prejavu. Jeden z nich je odborný, náučný štýl, kde vyučujúci vyberajú lexikálne prostriedky viazané na príslušnú terminológiu a v syntaktickej oblasti používajú jasné a zrozumiteľné informácie a súvislosť, či koherenciu informácií. Výnimočne používajú aj druhý štýl, a to administratívny, kde sa vyžaduje formálna komunikácia medzi vyučujúcimi a študentmi s ohľadom na zreteľnosť podmienok štúdia.

² - V posledných rokoch sa realizácia posunkového jazyka rozširuje aj na iné oblasti, napríklad odbornú (napr. odborná prednáška), umeleckú (napr. vystúpenie v umeleckom posunkovaní), publicistickú (napr. správy v posunkovom jazyku).

³ - O ňom je uvedené v tejto podkapitole: Zápis posunkového jazyka.