Kultúrne aspekty života nepočujúcich

1. Termíny Nepočujúci a nepočujúci

Na tomto mieste je najskôr potrebné zmieniť sa o význame termínov nepočujúci a Nepočujúci. Termín nepočujúci s malým n odkazuje na osobu, ktorá má podľa vyšetrenia sluchu veľmi ťažkú stratu sluchu. Termínom Nepočujúci s veľkým N sa označuje tá osoba, ktorá je nezávisle od svojho audiologického statusu používateľom posunkového jazyka, uznáva ho ako plnohodnotný a prirodzený jazyk komunity Nepočujúcich a inklinuje k používaniu tohto jazyka. Ide o socio-kultúrny status osoby. Vďaka používaniu posunkového jazyka sa hlási ku komunite Nepočujúcich, teda je členom tejto komunity, pretože s ostatnými nepočujúcimi ho spája kultúra Nepočujúcich a používanie posunkového jazyka.

Medzi rozdielnymi termínmi sa prejavujú aj odlišnosti v posunkoch. Pri termíne nepočujúci sa používa posunok NEPOČUJÚCI s hovoreným komponentom: „nepočujúci“. Naopak, pri termíne Nepočujúci sa rovnako používa posunok NEPOČUJÚCI s hovoreným komponentom: „nepočujúci“ alebo s orálnym komponentom: B s nafúknutými lícami alebo U s našpúlenými perami.

Je vhodné poznamenať, že tieto termíny sa dlhodobo rozlišovali, ba sa i viac-menej rozlišujú v súčasnosti. Avšak v poslednom čase viacerí (nepočujúci) odborníci zo zahraničia (De Meulder – Murray – McKee, 2019, in Klomp, 2021) navrhujú upustiť od tohto rozlišovania a používať inkluzívnejšie pomenovanie, a to len nepočujúci.

2. Menné posunky

Menné posunky sa využívajú len vtedy, keď je nositeľ daného menného posunku neprítomný alebo sa o ňom hovorí v tretej osobe. Na oslovovanie sa používa častejšie dotyk na rameno druhej osoby alebo mávanie rukou smerujúce na druhú osobu, prípadne blikanie ako spôsob upútania pozornosti. Nie je bežné, aby sa v dorozumievaní oslovovalo menným posunkom, pretože ide o priamu komunikáciu „tvárou v tvár“. Menné posunky môžu mať nepočujúce osoby, ba i počujúce osoby. Zväčša tí, ktorí sa pohybujú v komunite nepočujúcich a používajú posunkový jazyk, rešpektujú práva nepočujúcich, poznajú túto problematiku a v tejto problematike sa aj angažujú. Sú to napríklad rodičia nepočujúcich detí, počujúce deti nepočujúcich rodičov (CODA), študenti kurzu posunkového jazyka, tlmočníci, pedagógovia. V komunite nepočujúcich sa vyskytuje tzv. nepísané pravidlo, že menné posunky nepočujúcim osobám, ba i počujúcim osobám môžu dať len nepočujúci posunkujúci.

Menné posunky môžeme klasifikovať do troch kategórií:

• menné posunky závislé od hovoreného (väčšinového) jazyka, ktoré sa delia na:
  • transliterované – na základe doslovného alebo čiastočného prekladu priezviska v hovorenom jazyku do posunkového jazyka (ide o kalk). Uvádzame príklady:
    • jedna osoba má svoje vlastné priezvisko Mrkvička, tak má menný posunok MRKVA;
    • druhá osoba má svoje priezvisko Horňáček, z toho vyplýva, že prvá časť slova sa podobá slovu hory, tak bude mať menný posunok HORY,
    • tretia osoba má priezvisko Horváth, ktorý sa na prvý vizuálny pohľad môže podobať slovu Chorvátsko, daná osoba tak bude mať menný posunok CHORVÁTSKO;

1. • inicializované – tvar ruky reprezentuje prstový znak, ktorým sa začína prvým písmenom v priezvisku, prípadne v rodnom mene. Prstové znaky tvoria jednoručnú prstovú abecedu, dvojručnú prstovú abecedu a pomocné artikulačné znaky. Môžeme uviesť jeden príklad: priezvisko Varga bude mať menný posunok znázorňujúci prstový znak V (zovretá päsť so vztýčeným palcom a prostredníkom oddeľujúcimi od seba) s opakovaným kruhovým pohybom alebo opakovaným priamočiarym pohybom od tela von podľa prvého začiatočného písmena slova;
   • daktylované pomocou prstových znakov – vydaktyluje sa celé priezvisko, zväčša krátke priezviská, častejšie trojpísmenové priezviská, napríklad osoba má priezvisko Gál, tak sa môže vydaktylovať dvojručnou prstovou abecedou: G-L.

• menné posunky nezávislé od hovoreného jazyka, sú teda deskriptívne (opisné) a delia sa na:
• • vonkajšiu charakteristiku – na základe priamej výraznej črty nositeľa, napr. vlasy, tvár, telo, ozdoby na tele, oblečenie,
  • vnútornú charakteristiku – na základe výraznej povahovej vlastnosti osoby, napr. usmievavý, bláznivý, špekulant, plačlivý,
  • obľúbenú činnosť – na základe nejakých záujmových aktivít alebo činov, napr. vrh guľou, pozorovanie nebeských telies, jazdenie na motocykli, tanec,
  • typické gesto - na základe typického a výrazného gesta, ktoré nositeľ vykonáva, napr. hodinové ručičky tik-tak, kladné alebo záporné hlasovanie,
  • jednorazovú udalosť – na základe jednorazovej udalosti, ktorá sa nositeľovi stala a ostatným utkvela v pamäti, napr. kostým Supermana na určitej udalosti (posunok SUPERMAN), podarené zapálenie ohňa na mokrom ohnisku (posunok ČERT), počas jednej aktivity sa mu stal úraz na čele (posunok JAZVA-NA ČELE);

• menné posunky kombinované, kde kombinácia dvoch motivácií menných posunkov môže vznikať týmito spôsobmi:
  • kombinácia menného posunku závislého od hovoreného jazyka a nezávislého od hovoreného jazyka, napr. osoba Matovič má menný posunok, ktorý je závislý od inicializovaného priezviska M a zároveň od vizuálno-deskriptívnej povahy jazyka na základe obľúbenej činnosti, a to poukázaním na papierové fakty; daný posunok sa vyjadruje súbežne zložením z dvoch posunkov;
  • kombinácia dvoch menných posunkov nezávislých od hovoreného jazyka, napr. osoba, ktorá má úplne iné priezvisko nezávisle od hovoreného jazyka a je motivované dvoma posunkami ČAU (gesto/posunok pozdravu) a VLNITÉ-VLASY (vonkajšia charakteristika);
  • kombinácia dvoch menných posunkov závislých od hovoreného jazyka, napr. osoba Ramacsay má menný posunok motivovaným dvoma slovami: Rama ako MASLO a -csay, ktorý je podobný slovu čaj, tak má osoba menný zložený posunok s postupnou sekvenciou: MASLO ČAJ.

Posunkujúci ako nositelia menných posunkov môžu mať menné posunky okrem vlastných aj dedičné od rodičov, od manžela, súrodenca, či menovca. Ako sme vyššie uviedli, posunkujúci zväčša používajú menné posunky s použitím hovoreného komponentu na základe svojho priezviska, napr. Mrkvička, Horváth, Novák. Niekedy sa používajú menné posunky s vyjadrením hovoreného komponentu na základe rodného mena, ktoré sa v komunite nepočujúcich vyskytujú výnimočne. Sú to mená napr. Angela, Denisa, Diana, Eliška, Ivica, Karin, Linda, Ľudmila, Miriam, Nela, Nina, Petronela, Vanda.

3. Pravidlá komunikácie s posunkujúcimi osobami

Posunkujúci, pokiaľ sa schádzajú napríklad v kluboch, pracovnom prostredí, na súkromných alebo spoločenských aktivitách, majú v kultúre nepočujúcich svoje pravidlá pre komunikáciu, ktoré sú založené viac na vizuálnom a priestorovom vnímaní.

Oslovenie posunkujúceho so zámerom zahájenia rozhovoru či pri vyžiadaní pozornosti môže prebiehať dotykom pri státí miernym opakovaným poklepnutím na rameno adresáta, prípadne pri sedení miernym opakovaným poklepnutím na stehno, alebo energickým mávnutím rukou smerujúcim na zorné pole adresáta. V prípade, že to nepomôže, môže posunkujúci zavolať aj cez inú osobu, ktorá je trochu bližšie k nemu, dotkne sa ho a oznámi mu volajúceho. Nepočujúci posunkujúci sa vo všeobecnosti dotýkajú viac ako počujúce osoby.

Priame oslovenie v posunkovom jazyku. Na priame oslovenie osoby sa bežne v hovorenom jazyku používa rodné meno alebo priezvisko. Niekedy sa oslovuje označením príbuzenského vzťahu (napr. mama, otec, teta, ujo), zamestnaneckého alebo iného spoločenského vzťahu (napr. majstre, priateľ, sused, pán, pani). V hovorenom jazyku je oslovení viacero. Medzi oslovenia sa zaraďujú aj neverbálne prostriedky, ako sú gestikulácia, mimika, pohľad, dotyk.

V komunite nepočujúcich sa používajú menné posunky. Avšak, tieto menné posunky sa používajú len na oslovenie iných osôb v tretej osobe a nie ako forma priameho oslovenia. Priame oslovenie sa v posunkovom jazyku používa iným spôsobom. Stratégie na upútanie pozornosti sú vizuálne. Z toho vyplýva, že ak chceme niekoho upozorniť, použijeme vizuálne alebo hmatové prostriedky. Sú to poklepanie na rameno, či mávanie rukou v periférnom videní. Po nadviazaní očného kontaktu sa použitie mena v priamom oslovení považuje za nadbytočné, ba dokonca nezvyčajné. Výnimkou je, že u niektorých sa menné posunky v rámci priameho oslovenia používali na podpichovanie, nadávanie, podobne ako počujúce deti používajú prezývky na vzájomné podpichovanie, nadávanie alebo vyzývanie. Môžeme z vlastných skúseností dodať, že nepočujúci pri priamom oslovení niekedy nahlas povie citoslovce: Hej! v domnienke, že osoba, ktorú oslovuje, zachytí nejaký zvuk a upriami pozornosť na volajúceho.

Priama komunikácia. Počas rozhovoru komunikácia prebieha priamo z očí do očí, teda ide o neprerušený zrakový kontakt. Úplné odvrátenie sa pri posunkovaní je urážkou, znamená to, že dotyčný považuje komunikáciu za ukončenú. 

Udržanie pozornosti počas komunikácie sa môže realizovať týmto spôsobmi: a) nemanuálnymi prostriedkami posunkov, napr. súhlasným kývaním hlavou, zvraštením nosa, našpúlením pier, posunkom HMM, ktorý sa prejavuje pri kývaní hlavy s otvorenými očami a so zdvihnutým obočím, b) manuálnymi prostriedkami posunkov, napr. ÁNO, PRAVDA, SÚHLASIŤ.

Vyskytujú sa ďalšie možnosti upútania pozornosti, napr. dupaním nohou o zem, poklepaním prstami o stôl, blikaním svetla (pri opakujúcom blikaní znamená naznačenie naliehavosti).

Vstúpenie do rozhovoru. Ak chce tretia osoba vstúpiť do rozhovoru posunkujúcej dvojice, najprv to naznačí zdvihnutím ruky medzi dvojicami alebo položením ruky na rameno dotyčnej osoby, na ktorú sa chce obrátiť. Následne sa ospravedlní za prerušenie rozhovoru tej osobe, ktorú prerušila. Potom sa obracia na dotyčného a zistí, čo potrebovala, následne sa poďakuje osobe, ktorú prerušila.

Žiadna prekážka medzi dvoma posunkujúcimi. Ak stoja dve posunkujúce osoby oproti sebe, tretia osoba môže pokojne a voľne prejsť medzi nimi. Nie je potrebné cez dvojicu zrýchlene prejsť alebo skláňať sa, či zastaviť sa pred dvojicou.

Zoznamovanie sa. Ak sa nepočujúci prvýkrát stretol s iným nepočujúcim, môže sa ho spýtať, z ktorého mesta pochádza, ktorú školu navštevoval, prípadne ktorých nepočujúcich pozná. Ak nepočujúci stretne počujúceho, môže sa ho spýtať, kde sa naučil posunkovať, kto ho naučil posunkovať, ako dlho sa to učil a prečo.

Podstata hovorenia. Nepočujúci častejšie vyjadrujú svoje názory, myšlienky, priania, plány priamočiaro. Nezvyknú chodiť okolo horúcej kaše, zväčša sa vyjadrujú výstižne s presným zámerom a nadbytočné informácie uvádzajú v minimálnom množstve.