Gramatika posunkov, viet a textov slovenského posunkového jazyka

1. Deiktiká

Skôr ako si opíšeme problematiku zámen, je potrebné priblížiť oblasť deiktík. Vzhľadom na vizuálno-motorickú modalitu sa v produkcii slovenského posunkového jazyka (ďalej len SPJ) často používajú deiktické prostriedky, teda deiktiká, ktoré značia odkazovanie alebo ukazovanie na niekoho alebo niečo. Deiktiká v SPJ sú posunky, ktorými sa ukazuje alebo odkazuje na javy vstupujúce do konkrétnej posunkovej komunikácie. Deiktiká môžu byť tvorené príslovkami miesta, napríklad hore, dolu, von, dnu, tam, tu; príslovkami času, napríklad teraz, včera, zajtra, dlho, často, vlani; predložkami, napríklad na, v, vedľa, pred, za; osobnými zámenami, napríklad ja, ty, on, my, vy, oni; privlastňovacími zámenami, napríklad môj, tvoj, jeho, jej, náš, ich; ukazovacími zámenami, napríklad v slovenčine: ten, tá, to, taký, tohto, tieto; osloveniami, ktoré vyjadrujú upozornenie niekomu oslovenému, napríklad v slovenčine: haló, hej, hejže.

V SPJ sa deiktiká zvyčajne vykazujú dvoma formami: zovretá ruka so vztýčeným ukazovákom a plochá ruka so vztýčeným palcom, avšak používanie týchto foriem nie je ľubovoľné, každá z nich má svoju funkciu, napríklad pri osobných zámenách sa používa forma zovretej ruky so vztýčeným ukazovákom a pri privlastňovacích zámenách forma plochej ruky so vztýčeným palcom. Minimálne sa môže prejaviť i tretia forma, a to zovretá ruka so vztýčeným palcom. Napríklad ak posunkujúci chce odkázať na prítomného referenta, ktorý je za telom posunkujúceho alebo vedľa posunkujúceho, ktorý sa nachádza ďalej od neho na tej strane aktívnej ruky posunkujúceho, používa sa len tvar ruky, a to zovretá ruka so vztýčeným palcom, keďže artikulácia danej ruky je fyzicky jednoduchšia. Deiktiká môžu byť vykonávané manuálnymi i nemanuálnymi prostriedkami (očným pohľadom, predklonom hlavy alebo orientáciou tela) alebo ich kombináciou. Okrem pojmov deiktikum/deiktiká sa používa aj pojem index/indexy.

Obr. č. 1 – 3: Tvary rúk vo forme indexu

2. Zámená

Zámená v SPJ sú tie posunky, ktoré ukazujú na javy a predmety skutočnosti alebo odkazujú na iné pomenovania v jazykovom prejave. Môžeme ich deliť na osobné zámená, privlastňovacie zámená a ukazovacie zámená.

2.1. Osobné zámená

Pre lepšiu názornosť prejavu v SPJ môžeme osobné zámená deliť na tri oblasti, a to osobné zámená v singulári, osobné zámená v pluráli a osobné zámená v skupinách do päť osôb.

2.2. Osobné zámená v singulári

Osobné zámená v SPJ ukazujú alebo odkazujú na jednotlivé osoby, ktoré môžu byť prítomné alebo neprítomné. Pomocou deiktickej akcie majú za hlavný cieľ identifikovať osobu či osoby v komunikácii. Majú zvyčajne formálnu podobu zovretej ruky so vztýčeným ukazovákom, ktorá smeruje k prítomnému alebo neprítomnému referentu (predmetu) v posunkovom priestore. Zámeno prvej osoby v singulári (v jednotnom čísle) smeruje k sebe, k hrudi posunkujúceho. Zámeno druhej osoby smeruje k prítomnému adresátovi, ktorý stojí oproti posunkujúcemu, teda indexuje do stredu posunkového priestoru. Zámeno tretej osoby smeruje na neadresovanú osobu (tretiu osobu), ktorá sa nachádza mimo adresáta.

Obr. č. 4: Referenčné miesta osôb vytvárané v syntaktickom priestore

Rozdiel medzi zámenami druhej a tretej osoby je v smere pohľadu očí posunkujúceho, orientácie hlavy, hornej časti tela a rúk. Pri odkazovaní na druhú osobu sú štyri uvedené artikulátory v jednej rovnakej línii smerom na referenčné miesto adresáta. Pri odkazovaní na neadresovanú osobu smerujú tri nemanuálne artikulátory (oči, hlava a horná časť tela) k adresátovi, avšak ruka indexuje na referenčné miesto tretej osoby.

Ďalší rozdiel medzi nimi je v umiestnení referenčného miesta. Kým referenčné miesto adresáta, ktorý je oproti posunkujúcemu, je relatívne stabilné a referenčné miesto neadresovanej osoby nie je stabilné, závisí to od prítomnosti alebo neprítomnosti referenta. Ak je referent prítomný, posunkujúci použije index a súčasne poukazuje na miesto, kde sa referent konkrétne nachádza. Ak však referent prítomný nie je, posunkujúci môže pre neadresovanú osobu určiť referenčné miesto v posunkovom priestore dvoma spôsobmi: a) referenčné miesto môže byť nejakým spôsobom motivované, napríklad poukázanie na stoličku, kde neadresovaná osoba zvyčajne sedí, či na miesto, kde daná osoba obvykle stojí; b) referenčné miesto môže byť na pravej alebo ľavej strane posunkového priestoru. Posunkujúci, ktorý je pravák, si obvykle najprv vyberie referenčné miesto na pravej strane posunkového priestoru a posunkujúci, ktorý je ľavák, si zvyčajne vyberie ľavé miesto. O ďalšej tretej osobe môže pravák odkázať na ľavé miesto a ľavák na pravé miesto. Zväčša je negramatické indexovať dva rôzne referenty na rovnakom alebo podobnom referenčnom mieste.

Na manuálnom poukázaní na referenta – neadresovanú osobu, sa súčasne podieľajú častejšie nemanuálne artikulátory, a to orientácia hlavy a hornej časti trupu alebo len orientácia hlavy smerovaná k jednému referenčnému miestu. Pokiaľ ide o dve neadresované osoby, tak sa presmeruje najprv orientácia hlavy a tela či orientácia hlavy na jedno referenčné miesto tretej osoby, následne pohybom hlavy a tela na druhé – protikladné referenčné miesto.

Ak posunkujúci chce odkázať na prítomného referenta, ktorý je za telom posunkujúceho alebo vedľa posunkujúceho, ktorý sa nachádza ďalej od neho na tej strane aktívnej ruky posunkujúceho, používa sa len tvar ruky, a to zovretá ruka so vztýčeným palcom, keďže artikulácia danej ruky je fyzicky jednoduchšia.

2.3. Osobné zámená v pluráli

Podobne ako osobné zámená v singulári s určitými referenčnými miestami v syntaktickom priestore sa v SPJ zhodne v posunkovom priestore produkujú aj osobné zámená v pluráli (v množnom čísle). Rozdiel medzi nimi je v pohybe i čiastočne v tvare ruky. Osobné zámená v pluráli využívajú kruhový pohyb alebo oblúkový pohyb, akoby do početnej skupiny zahrnuli zamýšľané osoby, teda týmto pohybom sa vyznačuje plurálový význam. Veľkosť pohybu môže naznačovať relatívnu veľkosť skupiny a zároveň môže naznačiť, kto je do skupiny začlenený alebo je zo skupiny vyčlenený.

2.4. Osobné zámená v skupinách do päť osôb

Do citátovej formy osobných zámen singuláru je možné včleniť, inkorporovať posunky čísel, tým pádom vzniká duál (dvojné číslo) a plurál. V duáli sa zachovávajú referenčné miesta ako v singulári a do indexov sa inkorporuje posunok DVA (zovretá ruka so vztýčeným ukazovákom a palcom). Vzniknutý inkorporovaný posunok vykonáva len priamočiary opakovaný pohyb ruky medzi dvoma referenčnými miestami. Dve referenčné miesta môžu byť napríklad:

• referenčné miesto posunkujúceho a referenčné miesto adresáta – ₁MY-DVAJA₂,
• referenčné miesto posunkujúceho a referenčné miesto neadresovanej osoby – ₁MY-DVAJA₃,
• referenčné miesto adresáta a referenčné miesto neadresovanej osoby – ₂VY-DVAJA₃,
• referenčné miesto adresáta a referenčné miesto adresáta – ₂VY-DVAJA₂ atď.

V pluráli sa zachovávajú referenčné miesta ako v singulári a do indexov sa inkorporujú posunky čísla TRI až PÄŤ, vo výnimočných prípadoch do DESAŤ. Inkorporované posunky realizujú opakovaný kruhový pohyb na referenčných miestach, ktorý môže byť menší alebo väčší. Ak ide o väčší opakovaný kruhový pohyb, zväčša sa do plurálového zámena zahŕňajú prítomné osoby, ktoré sú na mieste. Pri menšom opakovanom kruhovom pohybe sa zvyčajne do plurálového zámena zapadajú neprítomné osoby, k nim sa môže pridať prítomný posunkujúci alebo adresát. Uvedieme príklady:

• referenčné miesto posunkujúceho so znázorneným posunkom TRI: MY-TRAJA,
• referenčné miesto adresáta so znázorneným posunkom ŠTYRI: VY-ŠTYRIA,
• referenčné miesto neadresovanej osoby so znázorneným posunkom PÄŤ: ONI-PIATI.

2.5. Privlastňovacie zámená

Privlastňovacie zámená v SPJ privlastňujú niekoho alebo niečo jednotlivým osobám. Majú formálnu podobu: plochá ruka so vztýčeným palcom, ktorá smeruje k prítomnému alebo neprítomnému referentu v posunkovom priestore. Privlastňovacie zámená využívajú tie isté referenčné miesta ako pri osobných zámenách. Okrem rozdielu parametra tvaru ruky medzi osobnými a privlastňovacími zámenami sa vyskytuje ďalší rozdiel v parametri, a to v pohybe ruky. Kým pri osobných zámenách sa uplatňuje jednoduchý priamočiary pohyb ruky, pri privlastňovacích sa vykazuje opakovaný priamočiary pohyb ruky.

Pokiaľ ide o intenzifikáciu zámen, forma pohybu sa v kategóriách osobných a privlastňovacích zámen prejavuje opačne. Pri osobných zámenách sa uplatňuje razantný opakovaný priamočiary pohyb ruky a pri privlastňovacích razantný jednoduchý priamočiary pohyb ruky.

2.6. Ukazovacie zámená

Ukazovacie zámená v SPJ sú posunky, ktoré prostredníctvom ukazovania identifikujú referenty. Konkrétne ukazovacie zámená sa môžu používať na tieto účely:

• odkazujú na určité osoby, veci, ktoré sa v jazykovom prejave vyskytnú, tiež počet; tieto zámená, tzv. anafory, sa vyskytujú spolu s podstatným menom – zväčša stoja hneď za ním; ich funkcia zahŕňa určenie miesta v syntaktickom priestore pre referent, na ktorý sa môže odkázať; názorne uvedieme príklady jazykového prejavu figurantky, kde tieto anafory stoja hneď za podstatným menom: BABKA IX₃ MÔCŤ PÝTAŤ₁ (Babka sa ma môže na niečo opýtať.), DEDO IX₃ ŽIŤ ₃SPOLU₃ VNUK (Starý otec žije spolu s vnukom.), alebo stoja ďalej od podstatného mena MANAŽÉR IX₃ ŠIKOVNÝ IX₃ (Manažér je šikovný.), SLOBODNÝ MUŽ IX₃ # IX₃ POČÍTAČ KLF_M:písať LENIVÝ IX₃ (Slobodný muž je lenivý v písaní na počítači.); na rozdiel od osobných zámen nestoja tieto anafory samostatne,

• odkazujú na opytovací výraz, ich funkcia tiež zahŕňa určenie miesta v syntaktickom priestore pre referent, na ktorý sa môže odkázať (anafory), napríklad: IX₃ KTO IX₃ (Kto je to?), KTO IX_VY NEMAŤ PRÁCA (Kto z vás nemá prácu?),
• ukazujú na osoby, veci, počet a okolnosti, ktoré sú ľahko zrakom identifikovateľné v reálnom priestore, slúžia ako náhrada za podstatné mená (tzv. demonštratíva, napr. chcem toto a nie toto – reálne ukázanie na pero,
• ukazujú alebo odkazujú na miesto, kde sa osoby, veci či okolnosti nachádzajú (majú za cieľ identifikovať miesto, nie účastníka komunikácie na danom mieste) – majú príslovkovú funkciu miesta i funkciu predložky (tzv. lokátory), napr. tu, tam, sem, na tomto mieste, na, v.

2.7. Ukazovacie zámená v pluráli

Podobne ako osobné zámená, tak i ukazovacie zámená, konkrétne anafory a demonštratíva, môžu obsahovať informáciu o pluráli. Na označenie plurálu sa môžu artikulovať kruhovým alebo oblúkovitým pohybom, napríklad KTO IX_VY NEMAŤ PRÁCA (Kto z vás nemá prácu?). Naopak, lokátory nevykazujú túto dráhu pohybu, môžu len smerovať k bodu, ktorý je bližšie k posunkujúcemu, alebo k vzdialenejšiemu bodu v posunkovom priestore s cieľom ikonicky vyjadriť blízkosť a vzdialenosť. Navyše, demonštratíva okrem kruhového a oblúkovitého pohybu môžu odkazovať priamočiarym pohybom jednej ruky alebo dvoma rukami na reálne osoby či veci, napríklad na dve oči, na dve ruky, na tri osoby.

2.8. Výskyt a postavenia zámen

Výskyt osobných zámen

Keďže v posunkovom jazyku neexistuje skloňovanie a časovanie, ak chceme získať informácie o tom, kto sa podieľa na činnosti, je nutné do viet vkladať subjekt napr. vo funkcii podstatného mena či osobného zámena. Výnimku tvorí subjekt v podobe osobného zámena ja, ktorého vkladanie do viet je fakultatívne. Názorne uvedieme príklady jazykového prejavu figurantky:

• IX₃ MANŽEL MÔJ (To je môj manžel.) – posunkujúca vykazovala subjekt zastúpený osobným zámenom ON,
• AHA ROZUMIEŤ (Aha, rozumiem!) – posunkujúca nevykazovala žiadny subjekt, tak ide o prejav v prvej osobe singuláru.

Postavenie osobných zámen

Posunkový jazyk má špecifickú vlastnosť, a to priestorovosť, teda využíva produkciu posunkov v posunkovom priestore. Vďaka nemu posunkujúci dokážu identifikovať referenty, preto odkazovanie na subjekty formou osobných zámen nemusí byť výlučne len na začiatku vety, ale môže byť na inej pozícii vety. Názorne uvedieme príklady jazykového prejavu figurantky:

• PRIEZVISKO JEHO ONI-ŠTYRIA DOBRE PAMÄTAŤ JEHO (Títo štyria si dobre zapamätali jeho priezvisko.) – vo vete sa subjekt ONI-ŠTYRIA vykazuje až v treťom poradí výpovede zo šiestich artikulovaných manuálnych posunkov,
• NIE NEROZUMIEŤ IX₂ (Nie, nerozumieš!) – vo vete sa subjekt ty vyskytuje až na konci vety.

Zdvojenie zámen

Pri posunkovom prejave sa zvyčajne vyskytuje zdvojenie zámen. Prvé zámeno predstavuje osobné zámeno, ktoré zvyčajne stojí na začiatku vety. Druhé zámeno, ukazovacie (anafora), obvykle stojí na konci vety. Môže sa vyskytovať iné poradie dvoch zámen, teda prvé zámeno ako anafora sa môže vyskytovať hneď za podstatným menom a druhé zámeno tiež ako anafora sa môže vyskytovať za nejakým slovným druhom, avšak vždy odkazuje na referenčné miesto príslušného subjektu. Názorne uvedieme príklady jazykového prejavu figurantky:

• IX₃ KTO IX₃ (Kto je to?) – na začiatku vety sa vykazuje osobné zámeno tretej osoby singuláru, následne sa za opytovacím výrazom na konci vety vykazuje totožné odkazovacie zámeno smerujúce sa na referenčné miesto tretej osoby,
• ONI-TRAJA₃ PÝTAŤ₂ # IX₂ NEDOSLÝCHAVÁ IX₂ (Títo traja sa ťa pýtali, či si nedoslýchavá.) – v druhej vete súvetia je osobné zámeno druhej osoby singuláru, následne za prídavným menom na konci vety vykazuje totožné odkazovacie zámeno smerujúce sa na referenčné miesto adresáta,
• MANAŽÉR IX₃ ŠIKOVNÝ IX₃ (Manažér je šikovný.) – za podstatným menom je odkazovacie zámeno i za prídavným menom vo funkcii predikátu (prísudku) je totožné odkazovacie zámeno odkazujúce na referenčné miesto tretej osoby, teda manažéra.

Postavenie privlastňovacích zámen

Vo vzťahu k podstatnému menu môže byť privlastňovacie zámeno postavené dvomi najčastejšími spôsobmi:

• pred podstatným menom – príklady jazykového prejavu figurantky: ONI-PIATI POZNAŤ MOJA SESTRA IX₃ (Títo piati poznajú moju sestru.), MOJA SESTRA VLASTNIŤ₃ DIEŤA (Moja sestra má dieťa.),
• za podstatným menom – príklady jazykového prejavu figurantky: BRAT MÔJ IX₃ DOBRÝ (Môj brat je dobrý.), IX₃ MANŽELKA MOJA ZDÔRAZNE-NIE G:no (To nie je moja manželka!).

Pokiaľ stojí privlastňovacie zámeno pred podstatným menom, častejšie sa vyjadruje hovorený komponent celým slovom môj/moja/moje, niekedy len prvou hláskou m. No ak privlastňovacie zámeno stojí za podstatným menom, obvykle sa hovorenými komponentmi nevykazujú slová privlastňovacieho zámena, ale šíria sa hovorené komponenty podstatných mien cez manuálne posunky privlastňovacích zámen, prípadne i ďalej cez manuálne posunky ukazovacích zámen. Názorne uvedieme dva príklady jazykového prejavu figurantky: BRAT MÔJ IX₃ DOBRÝ (Môj brat je dobrý.), kde sa hovorený komponent brat šíri aj cez manuálny posunok privlastňovacieho zámena MÔJ, ďalší príklad: BRAT MÔJ IX₃ VEĽMI-STRAŠNE ZLÝ (Môj brat je veľmi zlý.), kde sa hovorený komponent brat šíri aj cez dva manuálne posunky zámena MÔJ a IX₃.

3. Slovesá

Slovesá v SPJ sú posunky, ktoré pomenúvajú deje. Delia sa ich na tri základné typy, triedy: jednoduché slovesá, zhodové slovesá a priestorové slovesá.

3.1. Jednoduché slovesá

Jednoduché slovesá sú také slovesá, ktoré nemenia, nemodifikujú svoju posunkovú formu. Všetky parametre manuálnej zložky zostávajú zachované. Zväčša sú to také slovesá, ktoré sú artikulované na tele, teda majú kontakt s časťou tela, napríklad naučiť sa (čelo), pochopiť (čelo), alebo v tesnej blízkosti tela, napríklad naučiť sa (pri hlave), rozumieť (pri čele). Okrem nich jestvujú jednoduché slovesá artikulované v neutrálnom priestore, napríklad môcť, posunkovať, prosiť. Ale mnohé jednoduché slovesá môžu byť ohýbané – modifikované pre spôsob, aspekt a intenzifikáciu (Johnston – Schembri, 2007).

Spôsob sa vzťahuje na modifikáciu slovies, ktoré vykazujú, ako sa činnosť vykonáva. V slovenčine sú informácie o spôsobe často obsiahnuté v samostatných slovách – príslovkách, ktoré sa môžu objaviť vedľa slovesa, a nie ako modifikácia slovesa, napr. Rýchlo beží. Pracovala veselo. SPJ môže podobne ako slovenčina obsahovať samostatné príslovky, zároveň môže obsahovať aj slovesný spôsob, a to modifikáciou spôsobu manuálnej tvorby slovesa súčasne s nemanuálnymi prostriedkami.

Vďaka špecifickej vlastnosti simultánnosti (napr. manuálna zložka súčasne s nemanuálnou zložkou) sa v SPJ spôsob môže prejavovať takto:

• POCTIVO-PRACOVAŤ – vyznačuje sa zrýchleným a krátkym priamočiarym opakovaným pohybom rúk, vážnym výrazom tváre s orálnym komponentom M,
• ZNECHUTENE-PRACOVAŤ – artikuluje sa pomalým a väčším oválnym opakovaným pohybom rúk, znechuteným výrazom tváre s orálnym komponentom: mierne vyplazený jazyk,
• SMUTNE-PRACOVAŤ – realizuje sa klasickým priamočiarym opakovaným pohybom rúk, smutným výrazom tváre s orálnym komponentom: kútiky úst smerom nadol.

Aspekt sa používa na vyjadrenie informácií o trvaní a frekvencii deja, no nie o skutočnom čase, v ktorom dej nastal. Aspekt teda opisuje, ako sa činnosť vyvíjala v čase, nie jej umiestnenie v konkrétnom čase. Pre názornosť uvedieme príklad slovesa v SPJ, ktoré môže vykazovať frekvenciu činnosti: STÁLE-ZABÚDAŤ – vyznačuje sa trojnásobným opakovaním parametra pohybu oproti citátovej forme posunku ZABUDNÚŤ.

Intenzifikácia ako zosilnenie intenzity významu slovesa sa signalizuje vyjadrením orálneho komponentu súčasne buď predĺžením počiatočného podržania posunku, po ktorom nasleduje prudké uvoľnenie (napr. ÚPLNE-POCHOPIŤ, ÚPLNE-ROZUMIEŤ), alebo predĺžením fázy realizácie posunku (napr. PLYNULE-POSUNKOVAŤ, VEĽMI-DOBRE-POZNAŤ), či zmenou pohybu z opakovaného na jednoduchý (napr. DOBRE-ZAPAMÄTAŤ, VEĽMI-SA-SNAŽIŤ), prípadne čiastočnou zmenou parametra pohybu (napr. ÚPENLIVO-PROSIŤ, SÚRNE-POTREBOVAŤ).

3.2. Zhodové slovesá

Zhodové¹ slovesá sú také slovesá, ktoré menia, modifikujú svoju posunkovú formu v závislosti od argumentov osoby – subjektu a objektu. Argumenty osoby vychádzajú z referenčných miest subjektu a objektu². Pri modifikácii dochádza k zmene smeru dráhového pohybu od určitého referenčného miesta subjektu k referenčnému miestu objektu alebo k zmene orientácie ruky smerom k subjektu alebo k objektu. Zhodové slovesá môžu mať dva argumenty osoby vyjadrujúce subjekt a objekt (dvojitá zhoda) alebo jeden argument vyjadrujúci subjekt alebo objekt (jednoduchá zhoda).

Zhodové slovesá, ktoré vykazujú dva argumenty, sú také slovesá, do ktorých sú včlenené, inkorporované osobné zámená vyjadrujúce subjekt a objekt. Môžeme uviesť príklady:

• IX₁-POSLAŤ-IX₂ (₁POSLAŤ₂) – dráhový pohyb ruky sa začína od referenčného miesta posunkujúceho (začiatočný bod), čiže od subjektu komunikácie a končí sa na referenčnom mieste adresáta (konečný bod), teda objektu komunikácie,
• IX₁-POSLAŤ-IX₃ (₁POSLAŤ₃) – dráhový pohyb ruky vychádza od posunkujúceho a končí sa na referenčnom mieste tretej osoby,
• IX₂-POSLAŤ-IX₁ (₂POSLAŤ₁) – dráhový pohyb ruky od adresáta k pozícii posunkujúceho,
• IX₃-POSLAŤ-IX₁ (₃POSLAŤ₁) – dráhový pohyb ruky vychádza od tretej osoby smerom k posunkujúcemu.

Môžeme ilustrovať iný príklad posunku SPÝTAŤ-SA – dráha pohybu od posunkujúceho smerom k adresátovi alebo tretej osobe sa vykonáva rovnako ako pri posunku POSLAŤ, ale výnimočne iný pohyb sa vykonáva od adresáta alebo tretej osoby k posunkujúcemu pre skôr nejasnú artikuláciu ruky v posunkovom priestore počnúc od začiatočného bodu, v tomto smere začiatočný bod začína od brady posunkujúceho a oblúkovým pohybom smeruje k hrudi posunkujúceho.

Ďalšie zhodové slovesá, ktoré obsahujú jeden argument, sú také slovesá, do ktorých sú inkorporované osobné zámená vyjadrujúce vzťah k danému subjektu alebo objektu. Na rozdiel od predchádzajúcich zhodových slovies, ktoré v sebe zahŕňajú subjekt a objekt, tieto zhodové slovesá:

• buď zahŕňajú len subjekt lokalizovaný na príslušnej pozícii subjektu, napr. keď ide o sloveso mať, teda
  • MAŤ-IX₁ (MAŤ₁) – pozícia a pohyb ruky smeruje len k subjektu (konečný bod), teda k referenčnému miestu posunkujúceho, čiže daná osoba vlastní (niečo),
  • MAŤ-IX₂ (MAŤ₂) – pozícia a pohyb ruky smeruje k subjektu – adresátovi,
  • MAŤ-IX₃ (MAŤ₃) – pozícia a pohyb ruky smeruje k subjektu – tretej osobe,

• alebo zahŕňajú len objekt lokalizovaný na príslušnej pozícii objektu (konečný bod), napr. keď ide o sloveso učiť vo význame učiť niekoho, t. j.
  • UČIŤ-IX₂ (UČIŤ₂)³ – pozícia a pohyb ruky smeruje len k objektu – k adresátovi,
  • UČIŤ-IX₃ (UČIŤ₃) – pozícia a pohyb ruky smeruje k objektu – tretej osobe,
  • UČIŤ-IX₁ (UČIŤ₁) – pozícia a pohyb ruky smeruje k objektu – posunkujúcemu.

Aj zhodové slovesá môžu vykazovať aspekt, ktorý vyjadruje informáciu o trvaní a frekvencii deja. Uvedieme príklad slovesa OPÝTAŤ-SA, ktorý môže artikulovať:

• trvanie činnosti: NEUSTÁLE-SA-OPÝTAŤ (vo význame: adresát sa chcel opýtať posunkujúceho bez prerušenia, ak od neho nedostal odpoveď) – realizuje sa neustálym opakovaním pohybu ruky,
• frekvenciu činnosti: PRAVIDELNE/STÁLE-SA-OPÝTAŤ – najskôr sa artikuluje posunkom OPÝTAŤ-SA, nasleduje krátka pauza, zase sa artikuluje totožným posunkom OPÝTAŤ-SA, potom krátka pauza, opätovne sa artikuluje totožným posunkom OPÝTAŤ-SA.

Existuje ďalšia kategória slovies, ktorá môže spadať pod zhodové slovesá, a to recipročné slovesá. Tie tvoria slovesá, pri ktorých sa na jednom deji naraz vzájomne zúčastňujú dvaja účastníci, môžu to byť dva subjekty alebo dva objekty, napr. BYŤ-SPOLU, HÁDAŤ-SA, CHODIŤ-SPOLU.

Rozdiel medzi zhodovými slovesami s dvojitou zhodou a zhodovými slovesami s jednoduchou zhodou. Zhodové slovesá s jednoduchou zhodou, ktoré majú jeden argument osoby, nevykonávajú smer pohybu od začiatočného bodu ku konečnému bodu, ale sú tzv. lokalizačné, keďže sú orientáciou ruky (napríklad MAŤ₁, MAŤ₂, MAŤ₃), prípadne i pohybom (UČIŤ₁, UČIŤ₂, UČIŤ₃), smerované k referenčnému miestu subjektu alebo objektu. Obrátene, zhodové slovesá s dvojitou zhodou, ktoré majú dva argumenty osoby, vykonávajú dráhový pohyb od jedného začiatočného ku konečnému bodu. Napríklad: ₁POSLAŤ₂ – dráhový pohyb ruky sa začína od začiatočného bodu posunkujúceho, čiže od subjektu komunikácie a končí sa na konečnom bode adresáta, teda objektu komunikácie,

Poznámky:

• 1 - Zhodu možno všeobecne definovať ako zhodu medzi dvoma prvkami, ktorými sú určité znaky, ako je osoba, číslo a rod (porov. Závodný, 2016). Vo väčšine skúmaných posunkových jazykov možno pri určitých slovesách realizovať zhodu pomocou určitých miest v posunkovom priestore. Tieto miesta sú konvenčne umiestnené podľa gramatických pozícií osôb (posunkujúci, adresát a tretia osoba). Okrem priestorovej zhody sa vykazuje, že sa sloveso zhoduje so subjektom alebo objektom v osobe a čísle, teda je od neho závislé.

• 2 - V citátovej podobe každý posunok zhodového slovesa vytvára dráhový pohyb od pozície posunkujúceho smerom k pozícii adresáta, napr. ₁SPÝTAŤ-SA_2.

• 3 - Niektoré slovesá môžu mať dvojaký status. To znamená, že sloveso môže byť zhodové v jednom kontexte, napr. UČIŤ ŠTUDENT (slovesný posunok smeruje k pozícii tretej osoby ako študenta) a jednoduché v inom kontexte, napr. UČIŤ POSUNKOVÝ JAZYK (slovesný posunok nevykazuje žiadny smer k určitým osobám, len k neutrálne pozícii tzv. adresáta).

3.3. Priestorové slovesá

Priestorové slovesá sú také slovesá, ktoré modifikujú svoju posunkovú formu v závislosti od argumentov miesta – od umiestnenia alebo smeru deja. Konkrétne dochádza k zmene miesta artikulácie v posunkovom priestore. Tieto slovesá vyjadrujú priestorovú informáciu – kde sa dej odohráva alebo ktorým smerom sa pohybuje, aby zodpovedali činnostiam v „reálnom“ svete. Miesto artikulácie priestorových slovies, na ktorom sa odohráva činnosť, môže byť umiestnené mimo tela, teda v neutrálnom priestore, napríklad PÍSAŤ-NA-TABUĽU (ikonické znázornenie písania do vzduchu; konečný bod), PÍSAŤ-DO-ZOŠITA (ikonické znázornenie písania do dlane zastupujúcej zošit) alebo priamo na tele, napríklad PÍSAŤ-NA-DLAŇ, PÍSAŤ-NA-PREDLAKTIE. Miesto artikulácie priestorových slovies, na ktorom sa vykazuje smer deja, môže byť znázornené uvedeným spôsobom, napríklad PÍSAŤ-NA-TABUĽU-NA-ĽAVEJ-STRANE (začiatočný bod), následne sa oblúkovým pohybom ruky premiestniť na pravú stranu tabule PÍSAŤ-NA-TABUĽU-NA-PRAVEJ-STRANE (konečný bod). Iný príklad, PÍSAŤ-NA-ĽAVOM-PREDLAKTÍ, následne oblúkovým pohybom ruky sa premiestniť na pravé predlaktie PÍSAŤ-NA-PRAVOM- PREDLAKTÍ.

Rozdiel medzi zhodovými a priestorovými slovesami. Priestorové slovesá sa môžu podobať zhodovým slovesám, pretože oba typy slovies môžu meniť, ohýbať svoj smer od začiatočného bodu ku konečnému bodu. Rozdiel je v ich význame. Kým zhodové slovesá vyjadrujú informácie o tom, kto sa podieľa na činnosti (napr. ₁DAŤ₂), priestorové slovesá sa buď pohybujú medzi bodmi, ktoré predstavujú priestorové miesta (napr. písať na tabuľu najprv na ľavej strane, následne na pravej strane), alebo lokalizujú bod, kde sa činnosť reálne vykonáva (napr. písať do zošita).

3.4. Pomocný nástroj pre zhodu

Pomocný nástroj pre zhodu sa správa ako index, no v skutočnosti ide iba o použitie indexovej formy – zovretej päste so vztýčeným ukazovákom. Slúži predovšetkým pri jednoduchých slovesách, ktoré sa nemôžu modifikovať podľa zhody. Ide o také slovesá, ktoré sa vzťahujú na osoby, teda podávajú informácie o osobách, napr. poďakovať (osobe), pochopiť (osobu), poznať (osobu), zabudnúť (na osobu). Posunkujúci v komunikácii môžu identifikovať referenčné miesta subjektu a objektu na základe niektorých podnetov. Pomocný nástroj pre zhodu sa môže modifikovať podľa osoby i čísla. 

Jeden zo spôsobov identifikácie subjektu a objektu je manuálne poukázanie indexu v tvare zovretej päste so vztýčeným ukazovákom najprv na pozíciu subjektu, následne plynulým miernym oblúkovitým pohybom smerom na pozíciu objektu, alebo priamočiarym pohybom len na pozíciu objektu. Môžeme názorne uviesť príklad: MUŽ IX₃ POZNAŤ DIEVČA ₃IX₃ (Muž pozná dievča.), kde ₃IX₃ (obr. č. 5) je pomocný nástroj pre zhodu vykazujúci referenčné miesto subjektu muža a oblúkovým pohybom na referenčné miesto objektu dievčaťa. Ďalší príklad: IX₂ ROZUMIEŤ IX₃? (Rozumieš mu?), kde IX₃ (obr. č. 6) je pomocný nástroj pre zhodu realizovaný priamočiarym pohybom na referenčné miesto objektu osoby.

Obr. č. 5: Pomocný nástroj pre zhodu            Obr. č. 6: Pomocný nástroj pre zhodu

Druhým spôsobom identifikácie objektu je použitie jednoručného špecifikátora osoby v tvare zovretej ruky so zakriveným ukazovákom a palcom bez dotyku (ako znázornené písmeno C). Môžeme uviesť príklad: IX₂ POZNAŤ ŠPC_O:osoba₁? (Poznáš ma?), kde ŠPC_O:osoba₁ (vykazuje sa pozdĺžnym priamočiarym pohybom zhora nadol znázorňujúcim osobu ako celok; obr. č. 7) sa môže označiť ako pomocný nástroj pre zhodu určujúceho objektu posunkovaného pri slovese POZNAŤ.

Obr. č. 7: ŠPC_O:osoba

Ďalšou pomôckou na identifikáciu objektu je použitie dvojručného špecifikátora osoby v tvare plochej ruky so vztýčeným palcom, ktorý slúži na intenzifikáciu osoby (vykazuje sa pozdĺžnym priamočiarym pohybom zhora nadol znázorňujúcim osobu ako celok; obr. č. 8). Môžeme uviesť príklad: IX₁ POZNAŤ ŠPC_O:osoba₃ … (Poznám ho!), kde ŠPC_O:osoba₃ je pomocný nástroj pre zhodu určujúceho objektu tretej osoby.

  Obr. č. 8: ŠPC_O:osoba (intenzifikácia)

3.5. Sponové sloveso byť

V SPJ sa nevyskytuje pomocné sloveso byť vyjadrené v prítomnom čase. Namiesto pomocného slovesa je môže slúžiť podstatné meno, prídavné meno, privlastňovacie zámeno, príslovka, opytovací výraz ako prísudok, predikát vo vete. Názorne uvedieme príklady jazykového prejavu figurantky: IX₃ MANŽEL MÔJ (To je môj manžel.) – podstatné meno manžel je vo funkcii predikátu, CHLAPEC IX₃ VEĽMI-ZLÝ (Ten chlapec je veľmi zlý.) – prídavné meno vyjadrené súčasne s intenzifikáciou nemanuálneho prostriedku veľmi zlý je vo funkcii predikátu, NIE NO_DN ZLE IX₃ NO_DN (Nie, to je zle!) – príslovka zle vo funkcii predikátu, IX₃ KTO IX₃ (Kto je to?) – opytovací výraz kto vo funkcii predikátu. K nim môžeme pridať aj príklad vety IX_P MÔJ (Toto je moje.) – privlastňovacie zámeno moje vo funkcii predikátu.

4. Príslovky

V SPJ sa vyskytujú príslovky, ktoré môžu byť deiktické, tie sme už spomenuli vyššie – príslovky miesta a času, a hodnotiace. Hodnotiace príslovky sú tie, ktoré určujú, hodnotia, a tak dotvárajú pomenovania javov objektívnej skutočnosti, napr. DOBRE, NEHORÁZNE, STRAŠNE, VEĽMI. Názorne uvedieme príklady jazykového prejavu figurantky: BRAT MÔJ IX₃ NEHORÁZNE ZLÝ (Môj brat je veľmi zlý.), IX₃ DIEVČA STRAŠNE ZLÉ IX₃ (To dievča je veľmi zlé.).

5. Častice

Častice v SPJ sú posunky, prostredníctvom ktorých posunkujúci subjektívne zvýrazňuje časti svojej výpovede. Častice teda vyjadrujú postoj, aktuálnosť, dôležitosť, špecifikáciu, upozornenie na výpoveď, situáciu, reálnu skutočnosť, kontext. Častice môžu byť aj samostatnými výpoveďami. V jazykovom prejave figurantky sa vyskytujú častice, ako sú AHA, ALEBO, ÁNO, EŠTE, NIE, PLUS (vo význame slovenskej spojky a). Niektoré častice sa môžu modifikovať formou intenzifikácie, napr. citátové formy posunkov ÁNO, EŠTE, NIE, ktoré majú opakovaný pohyb, sa modifikáciou intenzifikácie menia na jednoduchý pohyb.

6. Klasifikátory a špecifikátory tvaru a veľkosti

V jazykovom prejave posunkujúcich sa často vyskytujú aj klasifikátory a špecifikátory tvaru a veľkosti¹.

Klasifikátor je jazykový prostriedok, ktorý zastupuje podstatné meno, to môže byť živé alebo neživé. Odkazuje na nejakú vlastnosť predmetu mena. Tvorí tvar ruky, ktorý odráža určitú tvarovú vlastnosť vizuálne prezentovaného predmetu. Spoločne s pohybom sa podieľa na činnosti deja. Uvedieme príklad: Človek vystúpil z autobusu. – najprv sa vyjadruje lexikálny posunok podstatného mena AUTOBUS, po ňom sa vysloví klasifikátor vozidla na pasívnej ruke. Konkrétny tvar ruky, ktorý znázorňuje celý predmet – plochá ruka so vztýčeným palcom – predstavuje geometrickú vlastnosť vozidla, teda označuje danú kategóriu vozidiel. Pohyb vozidla vyjadruje sloveso existencie „byť na mieste”. Potom sa ČLOVEK uvádza lexikálnym posunkom mena. Následne sloveso klasifikátora ilustruje, že ľudský predmet, ktorý sa vyjadruje konkrétnym tvarom ruky – zovretá ruka so zakriveným ukazovákom a prostredníkom od seba – sa druhou aktívnou rukou oblúkovým pohybom pohybuje smerom z jedného miesta (z autobusu) na druhé miesto (na zem). Osoba znázornená zovretou rukou so zakriveným ukazovákom a prostredníkom od seba patrí do kategórie živých predmetov.

V tomto učebnom texte si spomenieme dva druhy klasifikátorov:

• klasifikátor celého predmetu (KLF_CP) – odkazuje na celý objekt mena, ktorý môže byť živý alebo neživý, napríklad osoba, pavúk, strom, posteľ, budova. Daný klasifikátor predstavuje akúsi zmenšenú a zjednodušenú podobu predmetov;
• klasifikátor manipulácie (KLF_M) – znázorňuje držanie či manipuláciu s objektom, ktorý môže byť živý alebo neživý, teda ide o reálne napodobňovanie činnosti manipulácie rúk s priamymi predmetmi, napríklad držanie dieťaťa, nosenie škatule, chytanie lopty, dotýkanie sa tlačidla, ťahanie lana.

Špecifikátory tvaru a veľkosti predstavujú jazykové prostriedky, ktoré bližšie určujú, špecifikujú podstatné mená, teda demonštrujú tvar a veľkosť predmetov. Správajú sa skôr ako prídavné mená. Môžeme uviesť príklad zhodného manuálneho posunku FOTOGRAFOVAŤ/FOTOGRAF/FOTOGRAFIA/FOTOAPARÁT, ktorý motorickou ikonickosťou znázorňuje cvaknutie spúšte na fotoaparáte. Pri konkrétnom upresnení pojmu fotografia môžeme k danému posunku pridať špecifikátor v tvare obdĺžnika. V prípade pojmu fotoaparát možno v závislosti od charakteristiky príslušného predmetu k danému posunku dodať špecifikátor tvaru valca, ktorý zastupuje objektív. Pri pojme fotograf je k príslušnému posunku možné pridať špecifikátor tvaru znázorňujúci celú postavu. 

Výnimočné postavenie v kruhu špecifikátorov tvaru a veľkosti je špecifikátor osoby, ktorý sa modifikuje podľa referečných miest subjektu alebo objektu. Používa sa jednoručný posunok v tvare ruky, ktorý ikonicky ilustruje písmeno C – zovretá ruka so zakriveným ukazovákom a palcom bez dotyku. Pre intenzifikáciu sa používa iná forma posunku, a to dvojručný symetrický posunok v tvare ruky – plochá ruka so vztýčeným palcom. Výnimočne sa tvorí daný špecifikátor, ktorý smeruje k referečnému miestu posunkujúceho, čiastočne sa mení tvar ruky, ktorý vyzerá takto: ohnutá plochá ruka so vztýčeným palcom. Demonštratívne uvedieme dva príklady:

• Ja som nepočujúci. – môže sa artikulovať takto: IX₁ NEPOČUJÚCI ŠPC_O:osoba₁, kde špecifikátor smeruje k referečnému miestu subjektu – posunkujúcemu;
• On je nepočujúci. – môže sa artikulovať takto: IX₃ NEPOČUJÚCI ŠPC_O:osoba₃, kde špecifikátor smeruje k referečnému miestu subjektu – tretej osoby.

Poznámky:

1 - Pre lepšie pochopenie tejto oblasti môže poslúžiť aj táto elektronická vysokoškolská učebnica o klasifikátororch a špecifikátoroch, ktorá sa nachádza na tomto odkaze – tu.

7. Manuálny posunok znázornený dlaňou nahor

Tento manuálny posunok znázornený dlaňou nahor (skratka DN, obr. č. 9) sa vyskytuje v mnohých posunkových jazykoch a má rôzne funkcie. Môže sa používať ako všeobecná otázka (opytovacia častica), ktorá označuje “neviem” alebo “všeobecnú pochybnosť”, napr. ČO-SA-STALO_DN (Čo sa stalo?), SESTRA TVOJA PRIEZVISKO JEJ ČO_DN (Aké je priezvisko tvojej sestry?), ŽENA ZABUDLA POSUNKOVAŤ_DN (Žena zabudla posunkovať?).

Obr. č. 9: Dlane nahor

Môže mať aj pragmatickú funkciu hodnotiaceho posunku, jeho hlavnou funkciou je prozodicky označiť koniec výpovede. Môžeme znázorniť príklady jazykového prejavu figurantky: IX₃ MANŽELKA MOJA ZDÔRAZNE-NIE NO_DN (To nie je moja manželka!), VŠETCI NECHÁPAŤ NO_DN (Nikto z vás to nechápe?!), MÔJ KAMARÁT IX₃ POLICAJT SUPER_DN (Môj kamarát je policajt. To sa mám, že?/ Môj kamarát je policajt. Pozor na mňa!). Formálne sa môže prejavovať jednou rukou alebo obidvoma rukami.

8. Nemanuálne prostriedky v posunkovom prejave

Pri artikulácii posunkových výpovedí zohrávajú dôležitú úlohu nielen manuálne artikulátory – ruky, ale aj ostatné nemanuálne artikulátory – horná časť tela, hlava a mimika. Všetky jazykové prvky, ktoré vyjadrujú nemanuálne, sa označujú ako nemanuálne prostriedky. V súvislosti s dvoma témami Ja a moja rodina a Prostredie si vyberieme len niektoré funkcie.

8.1. Afirmácia

Posunkovú výpoveď môže sprevádzať nemanuálny artikulátor, a to kladný jednoduchý alebo opakovaný pohyb hlavy zhora nadol (afirmatívne prikývnutie hlavy), prípadne i miernym otočením hlavy na stranu, ktorý potvrdzuje, že táto vyjadrovacia veta je kladná, pravdivá, súhlasná. Kladné prikývnutie hlavy môže odkazovať na celú vetu alebo na časť vety. Názorne uvedieme dva príklady jazykového prejavu figurantky:

• [ÁNO MY-PIATI POČUJÚCI]^AFI (Áno, my piati sme počujúci.) – táto celá veta je vyjadrená súhlasným prikývnutím hlavy;
• BRAT MÔJ [IX₃ DOBRÝ]^AFI (Môj brat je dobrý.) – druhá polovica vety (časť vety) sa realizuje súhlasným prikývnutím hlavy.

8.2. Zápor, negácia

Posunkovú výpoveď môže sprevádzať nemanuálny artikulátor, a to opakovaný pohyb hlavy zľava doprava (záporné krútenie), ktorý neguje obsah výpovede a potvrdzuje, že daná veta je záporná alebo nesúhlasná. Podobne i záporné krútenie hlavy môže odkazovať na celú vetu alebo na časť vety. Názorne uvedieme dva príklady jazykového prejavu figurantky:

• DEDO IX₃ [NEROZUMIEŤ IX₃]^ZÁP (Dedo nerozumie.) – druhá polovica vety (časť vety) sa realizuje záporným krútením hlavy;
• [NIE NEROZUMIEŤ IX₂]^ZÁP (Nie, nerozumieš!) – táto celá veta je vyjadrená záporným krútením hlavy.

8.3. Intenzifikácia

Intenzifikácia sa používa na stupňovanie významu posunku. Niektoré manuálne posunky vo funkcii prídavných mien sa vyjadrujú súčasne s nemanuálnymi prostriedkami, ktoré ich význam zosilňujú. Zvyčajne ich sprevádza najmä aktivita v dolnej časti tváre. Intenzifikácia sa prejavuje výraznejšou mimikou, napríklad nafúknutými lícami (s orálnym komponentom B) alebo našpúlenými perami (s orálnym komponentom U). Nemanuálne vyjadrenie tu nahrádza funkciu prísloviek spôsobu, ako sú napríklad VEĽMI či MOC. Názorne uvedieme dva príklady jazykového prejavu figurantky:

• CHLAPEC IX₃ VEĽMI-ZLÝ (Ten chlapec je veľmi zlý.) – slovenské slovo veľmi sa produkuje nemanuálne, a to nafúknutými lícami s orálnym komponentom B súčasne s manuálnym modifikovaným posunkom ZLÝ;
• VNUČKA IX₃ VEĽMI-DOBRÁ (Tá vnučka je veľmi dobrá.) – slovenské slovo veľmi sa realizuje našpúlenými perami súčasne s manuálnym posunkom DOBRÝ.

8.4. Nerozhodnosť, váhanie

Posunkovú výpoveď môže sprevádzať nemanuálny artikulátor, a to jednoduchý alebo opakovaný pohyb hlavy z jednej strany na druhú, ktorý prejavuje nerozhodnosť, neistotu, váhanie. Nerozhodnosť môže odkazovať na celú vetu alebo na jej časť. Názorne uvedieme dva príklady jazykového prejavu figurantky:

• IX₁ KTO MUŽ [ALEBO ŽENA ŠPC_O:osoba₁]^VÁH (Som muž alebo žena?),
• IX₃ ŽENA IX₃ TEHOTNÁ [ALEBO TUČNÁ NO_DN]^VÁH (Tá žena je tehotná alebo tučná?).

8.5. Zisťovacia a doplňovacia otázka

Zisťovacie otázky sa pýtajú na to, či je daná odpoveď platná, teda sú to otázky, na ktoré sa odpovedá výrazmi áno alebo nie. Napr. otázky: Vieš sa lyžovať? Chceš čaj? Pozeráš basketbal? Tento typ otázky je charakterizovaný nemanuálnym správaním: zdvihnutím obočia a miernym predklonom hlavy dopredu, prípadne i hornej časti trupu mierne dopredu alebo miernym záklonom nahor. Vo väčšine prípadov sa nemanuálne správanie výraznejšie prejavuje na konci otázky. Posunkujúci nie vždy reaguje posunkami ÁNO alebo NIE. Môže reagovať napríklad posunkami PRAVDA-IX₂, SPRÁVNE-IX₂, SÚHLASIŤ-IX₁.

Doplňovacie otázky slúžia na získanie nejakých ďalších doplňujúcich informácií, ktoré sú zastúpené rôznymi opytovacími výrazmi, napr. KTO, ČO, KDE, KEDY, KAM, PREČO. Tento typ otázky je charakteristický nemanuálnym správaním: zvraštením obočia a miernym predklonom hlavy dopredu, prípadne i hornej časti trupu dopredu.

Používanie jazyka je forma sociálneho správania (pragmatika¹). Posunková komunikácia môže prebiehať formálne, napr. na pracovnom zasadnutí, a neformálne, napr. na stretnutí s priateľom. Každá situácia si teda vyžaduje určitý komunikačný register: používanie jazyka je prispôsobené danej situácii. Pri neformálnej komunikácii s priateľom sa používajú aj doplňovacie otázky, ktoré sa vyjadrujú neformálne, priateľsky z pragmatického hľadiska, preto sa namiesto zvraštenia obočia zvyčajne charakterizuje týmto nemanuálnym správaním: zdvihnutím obočia a miernym predklonom hlavy dopredu, prípadne i hornej časti trupu mierne dopredu, napr. [AKO-SA-MÁŠ?]^DOP (Ako sa máš?), RODINA ŠPC_O:plocha₃ PÝTAŤ₂ [KTO IX₂]^DOP (Celá rodina sa pýta, kto si.).

Poznámka:

1 - Pragmatika sa všeobecne chápe ako teória používania jazyka, zameriava sa teda na význam jazykových prvkov v kontexte (Quer a kol., 2017) alebo ako štúdium vzťahu medzi kontextom a významom v jazyku (Johnston – Schembri, 2007). Konkrétne skúma, ako je jazyk ovplyvnený situáciou, v ktorej sa používa.

8.6. Téma vo výpovedi

Výpoveď, ktorá sa zaraďuje do textu, má dve informačne rozdielne časti: téma (východisko výpovede, topik) a réma (jadro výpovede, komentár). Zväčša na začiatku výpovede stojí téma a po nej nasleduje réma. Téma predstavuje to, o čom chce vo výpovedi hovoriaci hovoriť či posunkujúci posunkovať, zvyšok výpovede je komentárom k téme. Réma predstavuje časť výpovede, ktorá poskytuje nový obsah, novú informáciu o téme. Môžeme názorne uviesť príklad: Tvoj syn veľmi dobre posunkuje. Prvé dve slová tejto vety tvoria tému a ostatné tri slová rému, komentár k tejto téme.

Základným označením témy je zdvihnuté obočie. Súčasne s ním môže prejavovať mierny záklon hlavy dozadu, prípadne mierny záklon hlavy dozadu a následne dopredu nadol. Nato po posunku či slede posunkov so zdvihnutým obočím sa obvykle realizuje pauza, ktorá intonačne oddeľuje tematickú zložku od zvyšku výpovede. Názorne uvedieme príklad jazykového prejavu figurantky: [BRAT MÔJ]^TEM IX₃ DOBRÝ (Môj brat je dobrý.) – prvá časť výpovede je tematizovaná a prejavuje sa zdvihnutým obočím.

8.7. Emócia

Podobne ako v neverbálnej komunikácii, aj v posunkovom jazyku je možné vyjadriť emóciu posunkujúceho. Ide o jeho subjektívne prežívanie k situácii, o ktorej sa komunikuje. Vyjadruje sa častejšie výrazom tváre, mimiky. Výraz tváre môže mať:

• kladný mimický prejav (radosť, spokojnosť), napr. SPJ: ₁MY-ŠTYRIA₂ [TEŠIŤ ₁STRETNÚŤ₃ NAVZÁJOM-POSUNKOVAŤ]^KE (Tešíme sa, že sa stretneme a porozprávame sa.),
• záporný mimický prejav (hnev, nespokojnosť), napr. BRAT MÔJ IX₃ [ZLÝ]^ZE (Môj brat je zlý.),
• prekvapivý mimický prejav (prekvapenie, začudovanie), napr. [AHA]^PE ROZUMIEŤ (Aha, rozumiem!),
• ľútostný mimický prejav (smútok, žiaľ), napr. SYN MÔJ [IX₃ FRAJERKA ROZÍSŤ-SA]^POĽ (Môj syn sa rozišiel s frajerkou.),
• mimický prejav samozrejmosti - realizovaný častým pohybom hlavy zo strany na stranu alebo pohybom hlavy smerom nahor, následne nadol, napríklad [JASNÉ]^ES (Jasné!),
• posmešný mimický prejav (irónia, posmešnosť) - realizovaný posmešným ironickým prejavom a otočením hlavy na stranu, napríklad [G:mávnutie]^POS (S pohŕdavým úškrnom nad tým len mávol rukou, akoby šlo o úplnú banalitu.).