Kultúrne aspekty života nepočujúcich
3. Pravidlá komunikácie s posunkujúcimi osobami
Posunkujúci, pokiaľ sa schádzajú napríklad v kluboch, pracovnom prostredí, na súkromných alebo spoločenských aktivitách, majú v kultúre nepočujúcich svoje pravidlá pre komunikáciu, ktoré sú založené viac na vizuálnom a priestorovom vnímaní.
Oslovenie posunkujúceho so zámerom zahájenia rozhovoru či pri vyžiadaní pozornosti môže prebiehať dotykom pri státí miernym opakovaným poklepnutím na rameno adresáta, prípadne pri sedení miernym opakovaným poklepnutím na stehno, alebo energickým mávnutím rukou smerujúcim na zorné pole adresáta. V prípade, že to nepomôže, môže posunkujúci zavolať aj cez inú osobu, ktorá je trochu bližšie k nemu, dotkne sa ho a oznámi mu volajúceho. Nepočujúci posunkujúci sa vo všeobecnosti dotýkajú viac ako počujúce osoby.
Priame oslovenie v posunkovom jazyku. Na priame oslovenie osoby sa bežne v hovorenom jazyku používa rodné meno alebo priezvisko. Niekedy sa oslovuje označením príbuzenského vzťahu (napr. mama, otec, teta, ujo), zamestnaneckého alebo iného spoločenského vzťahu (napr. majstre, priateľ, sused, pán, pani). V hovorenom jazyku je oslovení viacero. Medzi oslovenia sa zaraďujú aj neverbálne prostriedky, ako sú gestikulácia, mimika, pohľad, dotyk.
V komunite nepočujúcich sa používajú menné posunky. Avšak, tieto menné posunky sa používajú len na oslovenie iných osôb v tretej osobe a nie ako forma priameho oslovenia. Priame oslovenie sa v posunkovom jazyku používa iným spôsobom. Stratégie na upútanie pozornosti sú vizuálne. Z toho vyplýva, že ak chceme niekoho upozorniť, použijeme vizuálne alebo hmatové prostriedky. Sú to poklepanie na rameno, či mávanie rukou v periférnom videní. Po nadviazaní očného kontaktu sa použitie mena v priamom oslovení považuje za nadbytočné, ba dokonca nezvyčajné. Výnimkou je, že u niektorých sa menné posunky v rámci priameho oslovenia používali na podpichovanie, nadávanie, podobne ako počujúce deti používajú prezývky na vzájomné podpichovanie, nadávanie alebo vyzývanie. Môžeme z vlastných skúseností dodať, že nepočujúci pri priamom oslovení niekedy nahlas povie citoslovce: Hej! v domnienke, že osoba, ktorú oslovuje, zachytí nejaký zvuk a upriami pozornosť na volajúceho.
Priama komunikácia. Počas rozhovoru komunikácia prebieha priamo z očí do očí, teda ide o neprerušený zrakový kontakt. Úplné odvrátenie sa pri posunkovaní je urážkou, znamená to, že dotyčný považuje komunikáciu za ukončenú.
Udržanie pozornosti počas komunikácie sa môže realizovať týmto spôsobmi: a) nemanuálnymi prostriedkami posunkov, napr. súhlasným kývaním hlavou, zvraštením nosa, našpúlením pier, posunkom HMM, ktorý sa prejavuje pri kývaní hlavy s otvorenými očami a so zdvihnutým obočím, b) manuálnymi prostriedkami posunkov, napr. ÁNO, PRAVDA, SÚHLASIŤ.
Vyskytujú sa ďalšie možnosti upútania pozornosti, napr. dupaním nohou o zem, poklepaním prstami o stôl, blikaním svetla (pri opakujúcom blikaní znamená naznačenie naliehavosti).
Vstúpenie do rozhovoru. Ak chce tretia osoba vstúpiť do rozhovoru posunkujúcej dvojice, najprv to naznačí zdvihnutím ruky medzi dvojicami alebo položením ruky na rameno dotyčnej osoby, na ktorú sa chce obrátiť. Následne sa ospravedlní za prerušenie rozhovoru tej osobe, ktorú prerušila. Potom sa obracia na dotyčného a zistí, čo potrebovala, následne sa poďakuje osobe, ktorú prerušila.
Žiadna prekážka medzi dvoma posunkujúcimi. Ak stoja dve posunkujúce osoby oproti sebe, tretia osoba môže pokojne a voľne prejsť medzi nimi. Nie je potrebné cez dvojicu zrýchlene prejsť alebo skláňať sa, či zastaviť sa pred dvojicou.
Zoznamovanie sa. Ak sa nepočujúci prvýkrát stretol s iným nepočujúcim, môže sa ho spýtať, z ktorého mesta pochádza, ktorú školu navštevoval, prípadne ktorých nepočujúcich pozná. Ak nepočujúci stretne počujúceho, môže sa ho spýtať, kde sa naučil posunkovať, kto ho naučil posunkovať, ako dlho sa to učil a prečo.
Podstata hovorenia. Nepočujúci častejšie vyjadrujú svoje názory, myšlienky, priania, plány priamočiaro. Nezvyknú chodiť okolo horúcej kaše, zväčša sa vyjadrujú výstižne s presným zámerom a nadbytočné informácie uvádzajú v minimálnom množstve.