Základná charakteristika posunkového jazyka

4. Základná charakteristika jazykového prejavu posunkujúcich

V minulosti po dlhé roky nebol v ľudskej spoločnosti posunkový jazyk považovaný za plnohodnotný a rovnocenný. Napriek tomu nepočujúci posunkujúci, ba i ich počujúci rodinní príslušníci a známi medzi sebou komunikovali, využívali posunkovú komunikáciu. Formovala sa bežná, uvoľnená a neoficiálna komunikácia využívaná najmä v súkromnom styku¹ – v rodinnom a priateľskom prostredí, ale aj v úzkom pracovnom prostredí a (neoficiálnom) spoločenskom styku, napríklad na spoločenskej zábave, športovom podujatí, spoločnom výlete, v klube nepočujúcich. Cieľom príslušnej komunikácie bolo naplniť bežné komunikačné potreby. Táto forma komunikácie sa častejšie uplatňuje aj v súčasnosti². Ide o tzv. jazyk v bežnej dorozumievacej sfére.

Môžeme bližšie pomenovať osobitosti posunkového prejavu. Posunkový prejav posunkujúcich (porov. Csonka – Mistrík – Ubár, 1986; Mistrík, 2021) je:

tzv. ústny, teda má funkciu hovoreného prejavu, nie písomného³; v tomto prejave dôležitú rolu zohráva aj intonácia, ktorá môže poukazovať na význam výpovedí alebo spájacie a nadväzovacie výpovede – napr. melódia, prestávka,
situačný, pretože sa uskutočňuje v určitom čase a priestore v prítomnosti posunkujúcich (napr. v klube, v obchode); obsah prejavu i spôsob vyjadrovania sa môže obmieňať,

konverzačný, dialogický, keďže prevládajú krátke výpovede medzi dvoma posunkujúcimi (napr. Ako sa máš? Dobre. Čo si robil včera? Dlho som spal.); zároveň sa prelínajú výpovede posunkujúcich (“skákanie do reči”), poskytuje bohaté kontaktové prostriedky, ktoré môžu byť osloveniami (prostredníctvom mávnutím ruky alebo poklepaním na plece partnera komunikácie), hodnotiacimi poznámkami (dobre, áno, zle, pravda, skvelé…), zdvorilostnými frázami (prepáč, prosím ťa, nehnevaj sa, môžem sa ťa opýtať …), dôvetkami, ktoré stoja na konci výpovede (však, áno, vidíš, pravda…),

ekonomický, úsporný, lebo poskytuje vecné a stručné informácie, vo svojom prejave sa snaží vyjadriť maximum, preto býva aj komunikácia prirýchla; vyznačuje sa aj bezspojkovým spájaním slov alebo viet (napr. MATKA OTEC, nie MATKA PLUS OTEC),
expresívny, t. j. používa sa posunková zásoba, ktorá má kladné alebo záporné citové zafarbenie, prostredníctvom nej môže posunkujúci vysloviť svoj kladný alebo záporný postoj k ľuďom, predmetom a javom, napríklad nadávky, špecifické posunky (ŠP:nanič, ŠP:exkluzívny), posunky nepriamych pomenovaní (napr. HROB, AMEN), ba i hodnotiace častice (napr. asi, istota, naozaj) a citoslovcia, ktoré sú nositeľmi expresivity (mimoriadne/neočakávane, fuj/fujha, pozoruhodne/výnimočne),

spontánny, keď sa vo vyjadrovaní môže vyskytovať uvoľnenosť aj nepripravenosť jazykového prejavu (aj chybné vyjadrovanie, prerieknutie, posunková koktavosť),
subjektívny, keďže sa informácia podáva z hľadiska posunkujúceho; postavenie vetných členov vo vetách môže byť ľubovoľné, nie náhodné (napr. Milujem bryndzové pirohy. Bryndzové pirohy milujem.); môže sa používať aj variantnosť posunkov (napr. HNEDÁ, RUŽOVÁ) aj z cudzích posunkových jazykov (napr. POZNAŤ – TO KNOW, POTVRDIŤ - CONFIRM).

Aj v prípade slovenského posunkového jazyka sa hovorí o diglosii, teda o existencii dvoch variet jedného jazyka, pričom každá z nich plní inú sociálnu funkciu (porov. Twilhaar – van den Bogaerde, 2016). Diglosia je termín používaný na označenie komunít, ktoré používajú dve odlišné formy toho istého jazyka, pričom každému jazyku je v komunite priradená odlišná úloha (Romaine, 1995, in Johnston – Schembri, 2007, s. 43). Jednu z nich posunkujúci pociťujú ako spoločensky vyššie postavenú a záväznejšiu, zároveň bližšiu k väčšinovému – hovorenému jazyku – vyššia, formálna varieta; druhú zasa ako nižšiu, neformálnu, konverzačnú varietu. Vyššia varieta sa používa napríklad na úradoch, konferenciách, v televíznych správach, na bohoslužbách; nižšia varieta napríklad medzi priateľmi v klube nepočujúcich, na športových podujatiach nepočujúcich, výletoch, v rodinách nepočujúcich rodičov. Rozdiel medzi nimi sa môžu prejavovať v posunkoch, napríklad posunkový ekvivalent slova počujúci sa vo vyššej variete používa posunok s hovoreným komponentom: počujúci a v nižšej variete manuálne zhodný posunok s hovoreným komponentom: haló.

Poznámky:

¹ - Poznámka: Nepočujúci vyučujúci na Trnavskej univerzite najmä pre teoretické predmety a oficiálnu komunikáciu používajú iný jazykový štýl prejavu. Jeden z nich je odborný, náučný štýl, kde vyučujúci vyberajú lexikálne prostriedky viazané na príslušnú terminológiu a v syntaktickej oblasti používajú jasné a zrozumiteľné informácie a súvislosť, či koherenciu informácií. Výnimočne používajú aj druhý štýl, a to administratívny, kde sa vyžaduje formálna komunikácia medzi vyučujúcimi a študentmi s ohľadom na zreteľnosť podmienok štúdia.

² - V posledných rokoch sa realizácia posunkového jazyka rozširuje aj na iné oblasti, napríklad odbornú (napr. odborná prednáška), umeleckú (napr. vystúpenie v umeleckom posunkovaní), publicistickú (napr. správy v posunkovom jazyku).

³ - O ňom je uvedené v tejto podkapitole: Zápis posunkového jazyka.